Bobor európsky – drevorubač a staviteľ

Bobor európsky – drevorubač a staviteľ

3. jún 2021

Bobor je po človeku jediný živý organizmus na planéte, ktorý si aktívne pretvára životné prostredie na svoj obraz a svoje potreby. A nie vždy sa to hlave tvorstva páči.

Na počiatku Zem pokrývala voda, v ktorej žili len bobry, vydry a ondatry. Potápali sa do hĺbok a vynášali odtiaľ bahno, z ktorého Veľký Duch stvoril súš. Pohoria, vodopády a jaskyne tvarovali bobry, ktoré mali vlastnú reč a boli veľké ako obri. Dávali pevnine tvár. Obrovité bobry však neskôr vzbudili hnev Veľkého Ducha, mnohých z nich pobil a tým, ktorí prežili, odobral reč. Duch bobra vyšiel z jeho tela a stal sa človekom... Takto si vysvetľovali vznik sveta a ľudí severoamerickí Indiáni kmeňa Amokino, „bobrí ľudia“ od jazera Huron.

Mýtus o potencii

Na našom území sa bobor vyskytoval (podobne ako v okolitých krajinách) veľmi vzácne už v 17. storočí a sústavné prenasledovanie napokon spôsobilo, že odolalo len zopár jedincov, ktoré prežili iba v štyroch lokalitách Európy: na dolnom toku rieky Rhône vo Francúzsku, na strednom toku Labe v Sasku-Anhaltsku, v južnom Nórsku, v Bielorusku, Poľsku a Rusku. Pod vyhladzovanie bobrov sa veľkou mierou podpísal mýtus o tzv. „bobrej sile“ či „bobrom stroji“ - prenikavej aromatickej pižmovej žľaze pri chvoste, naplnenej sekrétom bohatým na olej (castoreum). Sekrétu sa pripisoval pozitívny účinok na ľudský organizmus, využíval sa v parfumérii i farmácii či ako silné pánske afrodiziakum podporujúce potenciu. Mnohí muži tiež verili na bobriu kostičku z penisu, ktorá mala slúžiť ako imaginárna viagra (tento amulet však, pochopiteľne, nefungoval vždy).

Vysoko sa cenil taktiež tuk z bobra, ktorý v ľudovom liečiteľstve považovali za univerzálny liek (podobne ako krv, kosti i zuby) a o cennej bobrej kožušine, ktorá sa stala vyhľadávaným terčom lovcov a traperov, by sa dali popísať celé knihy... Na vykántrení mnohých populácií bobrov sa unikátnym spôsobom podieľala aj cirkev, keď jej hodnostári roku 1754 rozhodli, že bobor je vlastne „štvornohá ryba“, a tak povolili konzumovať jeho mäso aj v čase pôstu.

Ďalšou z príčin, ktoré viedli k vyhubeniu bobra, boli škody na pobrežných drevinách a škody spôsobené hĺbením nôr do hrádzí rybníkov. Na lov bobrov mali výhradné právo šľachtici. Zamestnávali tzv. bobriarov, ktorí sa starali jednak o divo žijúce populácie, jednak o populácie chované v zajatí. Hoci sa bobrie pytliactvo neskôr prísne trestalo, bobor vyhynul takmer v celej Európe.

bobor euroázijský

bobor euroázijský

Teritórium

Bobry obývajú riečne nivy, lužné lesy a mokrade celej severnej pologule a ich život je neoddeliteľne zviazaný s vodou (jazerá, rybníky či väčšie tečúce toky). Od vody sa nezvyknú vzďaľovať ďalej ako na 15 - 20 metrov, ak sa však pri ich teritóriu nachádza napríklad kukuričné pole, neváhajú za potravou zájsť aj ďalej. Na Záhorí som raz objavil nádhernú slnečnicovú hať, keď si bobor „urobil zálusk“ na slnečnicu. Pri tom idylickom pohľade by poskočilo srdce aj Van Goghovi - bobor totiž vytopil celé pole a stal sa neobmedzeným pánom slnečnicového poľa.

Najväčší hlodavec

Bobor európsky (predtým známy ako vodný) je najväčším hlodavcom Európy a svojou veľkosťou ho z hlodavcov predstihuje iba kapybara, ktorá obýva južnú Ameriku. Dospelé exempláre dorastajú do dĺžky 80 - 120 cm, pritom plochý šupinatý chvost, ktorý slúži aj ako zásobáreň tuku, môže byť 25 - 50 cm dlhý, 13 - 20 cm široký a 4 cm hrubý. V kohútiku bobry dosahujú výšku 30 - 60 cm a váhu 11 - 30 kg. Medzi pohlaviami nebadať zásadné rozdiely. Nosné aj ušné otvory dokáže bobor vodotesne uzatvárať a prenikaniu vody ku koži bráni tiež mimoriadne hustá, dobre premastená srsť. Svetlohnedá, tmavohnedá, ba i čierna (no najčastejšie červenkasto hnedá) srsť vynikajúco chráni aj pred stratou tepla, čo má obrovský význam najmä v zimnom období, kedy sa pod ľadom často pohybujú v extrémne studenej vode. Na mastenie srsti bobry používajú sekrét žľazy z oblasti análneho otvoru.

Životu vo vodnom živle dokonale vyhovuje torpédovitý tvar tela, plávacie blany na zadných labkách a, samozrejme, plochý chvost, ktorý bobor používa ako pádlo, veslo, kormidlo či ako oporu, keď stojí na labkách a ohryzuje strom. Zvyčajne sa bobry ponárajú na dve-tri minúty, no v prípade potreby vydržia pod vodou až dvadsať minút (!), čo umožňuje obzvlášť veľká kapacita pľúc a tiež skutočnosť, že okrem pľúc im na výmenu kyslíka slúži aj pečeň.

Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý sluch a čuch a jeho predné končatiny sa veľmi podobajú ľudským rukám. Vďaka protistojnému prstu dokáže uchopiť vetvičku, upravovať si srsť a budovať svoje stavby. Rozštiepené nechty na druhom a treťom prste zadných nôh slúžia pri ošetrovaní srsti.

Mohutné hryzáky

K masívnej lebke bobra sa upínajú mocné svaly, ktoré pohybujú silnou čeľusťou. Chrup má celkom 20 zubov, pričom medzi nimi vynikajú charakteristické mohutné oranžové hryzáky, ktoré bobor dokáže využiť ako skvelý „pracovný“ nástroj s tlakom až 80 kp (u človeka maximálne 40 kp). Zuby sa pritom neustále obnovujú: spodné (slúžiace na hryzenie dreva) dorastajú rýchlejšie, vrchné (slúžiace na pridržiavanie dreva a na oporu spodným) pomalšie. Rýchlejšie sa opotrebúvajú na zadnej strane, čím zo skloviny vzniká ostrá hrana podobná dlátu. Bobor hlodá celé triesky a za noc dokáže „zoťať“ strom o hrúbke 25 - 30 cm. Za niekoľko dní si však poradí i so stromom s priemerom 80 cm. Keďže svoje mäsité pery dokáže pevne zomknúť, aby sa mu do ústnej dutiny nedostala ani kvapka vody, môže pracovať aj pod vodou.

bobor euroázijský

bobor euroázijský

Jedálny lístok

Obdobie raja pre bobry nastáva na jar, ktorú túžobne očakávajú predovšetkým kvôli čerstvej bylinnej potrave - tá tvorí ich jedálny lístok až do konca leta. Na jeseň potom začínajú s typickým okusovaním pobrežných mäkkých drevín, lebo počas zimy musia byliny nahradiť drevinami. Jesenný drevorubačský ošiaľ kulminuje, keď bobry vycítia blížiace sa mrazy. Vtedy padá strom za stromom a pred vchodom do nory si uskladňujú celé koruny. Takto sa zásobujú na zimné mesiace, lebo neupadajú do zimného spánku. Keď začne hladina vody zamŕzať, usilovne rozbíjajú ľad okolo vchodu a miest na žranie. Ak sú mrazy natoľko silné, že ľad nestíhajú rozbíjať, prichádza na rad nahromadená zásoba konárov pred norou. Zimné zásoby tvoria tiež konáre, umne napichané do dna toku či nádrže (množstvo zimných zásob pre jednu rodinu sa odhaduje na cca 1,5 m3 drevnej hmoty).

Bobrom najviac chutia topole, vŕby, jelše a brezy (zásadne sa vyhýbajú len agátu), no samotné drevo nekonzumujú, iba kôru a jemné vetvičky. Do predných labiek šikovne uchytia starostlivo naporciované halúzky a potom z nich ohlodávajú kôru. Bobor je striktný vegetarián a vôbec nežerie ryby, ako sa mnohí nazdávajú. Naučil sa však využívať niektoré kultúrne rastliny (už spomenuté slnečnice, kukuricu či repu). Čo sa týka potravy, bez nadsázky možno vyhlásiť, že konzumovanie, to je základná činnosť bobra a keď práve nežerie, hľadá, čo by zožral.

Aby bobor dokázal stráviť drevo, má v slepom čreve zvláštnu mikrobiálnu fermentáciu a jeho zažívanie prebieha dvakrát - aby získal čo najviac výživných látok. Bobor vylučuje riedku zelenú fekálnu hmotu, a tú znova požiera. Vylučuje však aj iný druh fekálií - podobné guličkám pilín.

Rodina

Bobry sú monogamné živočíchy, žijúce v trvalom rodinnom zväzku, čo medzi hlodavcami býva jedinečným javom. Žijú podobne ako ľudia v rodinných skupinách, majú zložitý komunikačný systém, stavajú domy, uchovávajú si potravu a tvoria dopravnú sieť budovaním kanálov, menia životné prostredie podľa svojich potrieb.

Bobry si svoje teritórium ostražito strážia a hranice si značkujú výlučkom z pižmovej žľazy. Ak sa objaví narušiteľ, okamžite býva odhalený a zaháňaný. Najprv prichádza na rad zastrašovanie haluzami, ktorými bobor udiera o hladinu vody. Keď tento spôsob neúčinkuje, nasledujú fyzické potýčky, pri ktorých si bobry môžu vzájomne ublížiť - v znečistených vodách môže mať infekcia fatálne následky.

Pri optimálnych podmienkach sa rodina skladá z páru dospelých jedincov, mláďat a ročných jedincov, ktoré sa od rodičov sťahujú vo veku dvoch rokov. Pokiaľ by so svojím odchodom predsa len váhali, bobrica ich pred narodením nových potomkov bez ľútosti vyženie. Pri hľadaní „nového domova“ prekonávajú mladé bobry od 20 do 250 km a dokážu zdolať nielen vodné toky, ale aj menšie horské prekážky. Osobne mi vždy prišlo akosi ľúto, keď sa mladé bobríky vydávali na púť za novým domovom, pretože boli mojimi najväčšími kamarátmi a poznal som ich nielen podľa výzoru, ale tiež podľa charakteristického správania. Každý mal celkom inú povahu a originálnu individualitu.

bobor euroázijský

bobor euroázijský

Párenie

Bobry sa pária vo vode tvárou v tvár, čo v živočíšnom svete býva veľmi neobvyklé, a pária sa už vo februári. Svoj vodný milostný akt opakujú dovtedy, pokým samica nie je oplodnená. Po 104 - 107 dňoch gravidity samica rodí 2 - 5 mláďat. Mláďatá sa rodia najčastejšie v máji. Vidia, sú úplne osrstené a vážia 0,5 kg. O tri mesiace už dosiahnu hmotnosť cez 4 kg a na jeseň 7 - 8 kg. Mláďatá rastú pomerne rýchlo, zavčasu začínajú plávať aj potápať sa.

Keď je samica pripravená kŕmiť, zafučaním sa ohlási, že prichádza a malé bobríky okamžite vyštartujú k nej. Bobrica im „rozprestrie“ svoj chvost, ani dajaký koberec, a mladé dychtivo hltajú jej mlieko. Po nasýtení, sprevádzanom slastným vzdychaním (celkom ako malé deti), nasleduje oddych, miestami vyrušovaný iba húfmi krvilačných komárov. Cez hustý kožuch mladých bobrov však nemajú ich sosáky šancu, a tak musia čakať na vhodnú príležitosť, kedy vystrčia ňufák či ucho. To sa ale stáva málokedy, lebo mláďatá sa pred komármi obozretne schovávajú jeden pod druhého, ustavične hľadajú polohu, aby ukryli svoje citlivé miesta, lozia po sebe, budia jeden druhého, pričom prepukajú drobné šarvátky a hlasné prejavy nevôle.

Chvost, prvá výstraha

O výchovu najmladších bobrov sa starajú starší súrodenci. Mladé bobríky sa snažia všetko odpozorovať, komicky sa potápajú, hoci hustý, jemný kožuch, plný vzduchu dovoľuje schovať pod vodu iba hlavu. Ako bobríky rastú, podnikajú prvé malé expedície do okolia nory, spoznávajú svoj domov a vylepšujú navigáciu v kalnej vode. Bobry pohlavne dospievajú vo veku 2,5 - 3 rokov a dožívajú sa 15 - 17 rokov (maximálne však dvadsať). Medzi sebou komunikujú piskľavými, kňučavými zvukmi, fŕkaním, funením či fučaním a tiež prostredníctvom pachových značiek, posunkov a postojov. Na dorozumievanie taktiež využívajú chvost, ktorý slúži ako prvá výstraha. Plesnutím o hladinu vody dávajú totiž najavo nespokojnosť či vystríhajú ostatných členov rodiny pred nebezpečím.

Hrad

Minimálna dĺžka pobrežného pásma s drevinami a bylinným porastom pre jednu bobriu rodinu spravidla nebýva kratšia ako pol kilometra. Bobor si noru hĺbi do brehu, pričom vchod v záujme bezpečnosti pred predátormi vždy umiestňuje pod vodou. Suchá, čistá a priestranná hniezdna dutina, vystlaná drobnými vetvičkami, sa nachádza nad úrovňou vodnej hladiny. Nezriedka si bobry stavajú celé komplexy miestností a rozľahlých chodieb. Pokiaľ sú brehy močaristé alebo nedostatočne vysoké, stavajú si nadzemné „hrady“ s výškou až 2 metre a priemerom 3 - 5 metrov. Hrad má najmä izolačnú funkciu - výrazne zmierňuje teplotné výkyvy a počas zimy uchováva vyššiu teplotu. Veľké hrádze a hrady v strede jazera sú však skôr doménou severoamerických bobrov.

bobor euroázijský

bobor euroázijský

Kanály

V začiatkoch veľkolepého budovania sa bobry sústredia na stavbu kanálov, ktorými si zabezpečujú lepší prístup ku zdrojom potravy a ľahšiu mobilitu v prostredí - bobor je lepším plavcom ako chodcom. Kanály (obvykle 1,5 m široké a 1 m hlboké) sa pozdĺž zalesneného svahu ťahajú aj stovky metrov a stavajú ich predovšetkým v letnom období za nízkej hladiny vody. Na budovaní sa zúčastňuje celá rodina. Potom nasleduje budovanie priehrad, ktorými bobry zvyšujú úroveň vodnej hladiny. Na stavbu využívajú konáre, vetvičky a rôzne palice, ktoré zastoknú na dno koryta, upevnia kameňmi a blatom, priečne prekrížia hrubšími vývratmi a všetko starostlivo upchajú. Priehrady stavajú najintenzívnejšie v čase veľkej vody, hoci materiál môžu pridávať priebežne. Keďže ich neustále dostavujú, neraz dosiahnu aj 100 metrov dĺžky a 3 metre výšky (bola objavená už i priehrada vysoká 5,5 m). Bobry sa o svoje hate starajú veľmi starostlivo a keď sa ich ľudia snažia rozbiť - kvôli vytopeným poliam či cestám - do rána ich stihnú opraviť do pôvodného stavu. Nezvyčajnú konfrontáciu zväčša ako prví ukončia ľudia. Bojovať s veternými mlynmi nemá veľký význam.

Ekologický inžinier

Konštrukčné aktivity bobrov ovplyvňujú celý ekosystém a zvyšujú environmentálnu stabilitu. Bobrie priehrady podporujú ekologickú rozmanitosť, zväčšujú mokriny, ovplyvňujú kvalitu vody. Bobry tvarujú krajinu podobne ako človek, no na rozdiel od neho zasahuje do nej oveľa citlivejšie. Krajine degenerovanej človekom vracajú pôvodný ráz i krásu. Na zregulovaných potokoch, kde sa usadili, vznikajú tône a mokrade, a tak sa tam postupne vracajú aj iné živočíchy. Navyše, jazerá či vodné plochy, ktoré vytvárajú, sa stávajú akýmisi prirodzenými „čističkami“ vôd, zachytávajúcimi všetky škodlivé látky. Na miestach, kde žijú bobry, sa zvyšuje teplota vody, čo ovplyvňuje aj rozmnožovanie rýb.

Bobor a svetová ekonomika

Iba málo zvierat malo taký veľký vplyv na svetovú ekonomiku a históriu ako bobry. Prieskumné výpravy na sever amerického kontinentu stimuloval do veľkej miery aj obrovský dopyt Európy po bobrej koži, ktorá sa koncom 16. a začiatkom 17. storočia používala na výrobu šatstva a klobúkov. Záznamy obchodnej spoločnosti Hudson's Bay Company (so štyrmi bobrami v erbe, rok 1678) uvádzajú až 100.000 úlovkov ročne a v tej dobe dokonca vznikla zvláštna minca, ktorá mala hodnotu jednej bobrej kože. Obchod s kožušinami bol natoľko výnosný, že kvôli prístupu do lovných oblastí vznikali konflikty a vojny medzi Francúzmi a Indiánmi, ktoré vyvrcholili britskou kontrolou celej tejto časti Severnej Ameriky.

Známky a mince

O niekdajšom hospodárskom význame bobrov si možno urobiť predstavu aj z množstva erbov, do ktorých sa dostali. Prvý severoamerický erb s obrazom bobra mal Sir William Alexander (roku 1621 získal titul pre Nové Škótsko). Bobor sa objavil aj na prvej kanadskej trojpencovej známke (1851) a bola to vôbec prvá známka, na ktorej nezobrazili monarchu. Na kanadských známkach sa bobor objavil celkom sedemkrát. Dnes nájdeme bobra na kanadskej päťcentovej minci.

Návrat

Na Slovensku sa populácia bobrov reprezentujúca panónsku faunu nezachovala. V máji 1976 však rakúski ochranári vysadili v lužných lesoch východne od Viedne niekoľko párov bobrov východoeurópskych (ale i škandinávskych a kanadských) a hoci šlo len o pokus s neistým koncom, bobry tu našli vhodné podmienky. Od polovice 80. rokov sa ich populácia začala šíriť Dunajom a Moravou do okolitých krajín, vďaka čomu v okolí Bratislavy a na Záhorí dnes nachádzame bobrie ohryzy či iné dôkazy o ich prítomnosti. Bobry však u nás nájdeme aj na severovýchodnom Slovensku, kam sa dostali migráciou z Poľska.

Bobor sa po svojich skúsenostiach s človekom stal veľmi plachý a je aktívny predovšetkým od súmraku do úsvitu. Aj preto ho v prírode za bieleho dňa stretneme len veľmi zriedkavo.

bobor euroázijský

bobor euroázijský

Vedeli ste o tom, že...?

Parížske prostitútky, ktoré svoje remeslo vykonávali na perifériách, nazývali Francúzi „castors“ (bobry). Pomenovaním „castors-fins“ (jemné bobry) označovali luxusné prostitútky a výrazom „demi-castors“ (polobobry) ženy, ktoré síce patrili do dobrej spoločnosti, no tajne sa venovali aj prostitúcii.

Počas pleistocénu pred 10.000 rokmi žili dva gigantické druhy predchodcov bobrov, ktoré dosahovali veľkosť medveďov a vážili až 360 kg. V severnej Amerike išlo o castoroidesa a v Eurázii o trogontéria.

Na svete žijú iba dva druhy bobrov - bobor európsky (Castor fiber) a evolučne mladší a lepšie prispôsobený bobor kanadský (Castor canadensis), ktorý je menší (no má širší chvost) a sfarbený prevažne hnedočierno. Jeho domovom je celá Severná Amerika, od Aljašky až po Mexický záliv, no bol vysadený i v Európe a Južnej Amerike.

K najväčším hrdinom medzi lovcami kožušín patril ten, kto na riečnom toku zabil posledného bobra.

Bobry majú malý, ale ryhovaný mozog, podobne ako veľryby či človek.

Niektoré hate bobra kanadského stoja aj niekoľko desaťročí a v extrémnych prípadoch dosahujú dĺžku stoviek metrov (v Colorade objavili bobriu priehradu s dĺžkou cez 300 m). Ich základ dosahuje šírku až 6 metrov, pričom výška hrádze môže dosiahnuť až 7 metrov. Tieto hrádze sú vystavané na miestach, ktoré by vybral aj skúsený vodohospodár a na ich likvidáciu či rozrušenie treba použiť dynamit.

Posledného prirodzene žijúceho bobra na území Slovenska ulovili na Žitnom ostrove roku 1858.

Staroveký Plinius popisuje bobra ako „veľmi kúsavé zviera“, ktoré nepustí človeka, ak sa doň zahryzol, pokiaľ mu ten nerozmláti všetky kosti. A dodáva, že rúbe stromy ako sekerou, chvost má ako ryba, no inak sa vraj podobá vydre.

Bobor nedokáže usmerniť pád stromu, ako si mnohí myslia, stromy padnú do vody preto, lebo na brehu rastú naklonené k vode.

Maximálna zdokumentovaná váha bobra dosiahla 45,5 kg.

Výraz „usilovný ako bobor“ sa nepoužíva nadarmo - stále svoje stavby kontroluje, opravuje a pristavuje k nim ďalšie a ďalšie.

K hlavným nepriateľom bobra patria okrem človeka vlk, líška, rys, vydra, lasica, jastrab, orol a sova.

 

______________

text: Tomáš Hulík

foto: Tomáš Hulík

Článok bol pôvodne publikovaný vo februárovom čísle magazínu MIAU (2/2021).