Leopard – majster evolučnej inovácie. Ale len dovtedy, kým mu to človek dovolí

Leopard – majster evolučnej inovácie. Ale len dovtedy, kým mu to človek dovolí

15. jún 2021

Keď bola ZOO počas pandémie zatvorená, bola akýmsi zvláštnym miestom, naplnená tichom. Bez ruchu návštevníkov boli niektoré zvieratá ako v tranze. Pomalšie – ich oči, chvost aj chôdza boli lenivejšie. Chýbali tu práve všakovaké vône návštevníkov, odtiene farieb búnd a topánok, odtlačky detských rúk a stovky rozličných zvukov, slov a tónov, za ktorými sa otáčajú.

Týka sa to aj Wanju, zástupcu divých leopardov cejlónskych. Teda, týkalo. V polovici júna tohto roka nás nečakane, na orgánové zlyhanie, zrejme v spojitosti s vysokým vekom, opustil. Párkrát som ho sledovala, ako na staré kolená pomaly, ale stále vznešene, kráča smerom ku mne v pavilóne šeliem v našej ZOO. Jednu silnú labu kládol pred druhú a nad nimi sa týčila jeho výrazná hlava v jemnom predklone. Mal mohutnú lebku a ešte pevnejšiu čeľusť. V nej takmer tridsiatku poriadne veľkých zubov.  Chvíľu akoby premýšľal, či sa mu za mnou vôbec chce. Wanja bol už raz taký – hĺbavý tip.

Začiatkom roka 2021 oslávil 17. narodeniny. My s ním zas spoločné desaťročie. Wanja k nám prišiel v roku 2010 z ďalekej Royal´s Burgers ZOO v holandskom Arnheme, kde sa v roku 2004 aj narodil. Vo voľnej prírode bol v takomto veku určite považovaný za šťastlivca. Sloboda týchto druhov býva zradná – berie im ju najmä človek, často dokonca príliš skoro. Sedemnásťročný leopard je dnes tam vonku v divokej prírode raritou. V ZOO sa, v dobrom zdraví, dožívajú tieto šelmy pokojne aj 23 rokov.

Ľudia často vravia, že život v zajatí musí byť pre tieto zvieratá hrozný, no ony v skutočnosti iný nepoznajú. Poznajú len svet, v ktorom sa o nich neustále niekto stará. Do voľnej prírody sa šelmy odchované ľuďmi vypúšťajú veľmi ťažko – na človeka sú až príliš zvyknuté. To by sa mohlo stať osudným nielen týmto prenádherným zvieratám, ale aj ľuďom.

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky

Zoči-voči geneticky silnému samcovi

Wanju a mňa vždy oddeľovala hrubá vrstva skla. Čím je to, že túto šelmu tak neuveriteľne obdivujem a rešpektujem, no zároveň by som sa jej chcela, napriek riziku, dotknúť – zaboriť dlaň hlboko do mäkkej srsti?! Pamätám si, ako na mňa táto hrdzavo-žltá masa svalovej hmoty s nahusto usporiadanými čiernymi škvrnami, ktoré sa od hlavy smerom k chrbtu menia na jasné veľké miestami otvorené čierno-zlaté rozety, uprene pozerala hlbokými očami. Takými hlbokými, ako bývali vždy zelené lesy na Srí Lanke, z ktorých tento druh leoparda pochádza, než sme ich pretváraním na poľnohospodársku pôdu začali zmenšovať, zmenšovať a zmenšovať....

Vedeli ste o tom, že vedci odhadujú, že dnes máme na svete o viac ako tri trilióny stromov menej ako na začiatku civilizácie? Nemôžeme to však robiť navždy. No a čo sa nedá robiť naveky, nie je udržateľné. Príroda nie je nekonečná.

V dolnej časti tela, tam, kde mu už na sklonku života trochu ovísalo bruško, mal Wanja srsť bielu ako sneh. Po čiernych nepravidelných rozetách, ktoré sú pre každého leoparda unikátne, tak ako pre zebru jej pruhy či pre nás odtlačky prstov, tam už nebolo takmer ani stopy. Pre leopardy je to typické. No ani väčšie bruško nemenilo nič na tom, že geneticky patril Wanja k veľmi významným jedincom v rámci európskej populácie leopardov cejlónskych žijúcich v zajatí. Sme hrdí na to, že tieto gény dnes kolujú aj v krvi jeho dcéry Eliye, ktorá sa v noci z 12. na 13. júla 2018 narodila práve v našej ZOO. Jej matkou je stále veľmi aktívna 11-ročná samica leoparda cejlónskeho, Wanjova družka Nimali. Aj my v bratislavskej ZOO tak prispievame k zachovaniu tohto vzácneho druhu leoparda na Zemi.  

Eliya bola spomedzi našich leopardov v ZOO najkontaktnejšia. A veru, aj poriadna špekulantka. Neraz odskúšala všetky naše bezpečnostné opatrenia. Bola prirodzene zvedavým mladým lezcom, podobne ako jej matka v tom istom veku. No aby nedochádzalo k príbuzenskej plemenitbe, prípadne, aby si matka s dcérou nezačali byť teritoriálnou konkurenciou, musela Eliya opustiť našu ZOO. Začiatkom tohto roka teda odišla za novým životom do zoologickej záhrady Terra Natura Murcia v Španielsku. Keď dospeje do veku vhodného na reprodukciu, vyberú jej geneticky vyhovujúceho samca, aby aj ona posilnila existenciu tohto druhu na Zemi. No a naša kolegyňa, Eliyina ošetrovateľka Beátka, už aspoň vie, kam pôjde hneď, ako to bude možné, na dovolenku – za Eliyou na juhovýchod Španielska.

Menej ako tisíc šeliem

Poznáme deväť poddruhov leoparda. Kriticky ohrozený leopard cejlónsky je jedným z nich. Cejlónske leopardy, ako sú Wanja a Nimali, sa v prírode vyskytujú len na Srí Lanke. Voľakedy obývali celé územie tohto ostrova, tisícky biotopov ukrytých v lesných húštinách. Boj človeka s leopardom sa tu však začal počas kolonizácie. V 16. storočí sa tu objavili najskôr Portugalci, v 17. storočí ich vystriedali Holanďania, najsilnejšie krviprelievanie leopardov začalo až príchodom britskej koloniálnej nadvlády začiatkom 19. storočia. Tá na ostrov priniesla pestovanie kávy, čaju aj kaučuku. Leopard sa stal škodnou zverou, na ktorú sa dokonca vypisovali odmeny.

Dnes sa život týchto mačkovitých šeliem obmedzil prevažne len na oblasť miestnych národných parkov, kde sú pred človekom medzinárodne chránené už od 1. júla 1975. Akýkoľvek obchod s leopardom, jeho časťami a produktami z neho je odvtedy zakázaný. Teda, mal by byť, no pytliaci si za nimi vždy nájdu cestu. Leopardy dnes už nenájdeme na približne 40 percentách území, ktoré pôvodne obývali na africkom kontinente, v Ázii sme ich vymazali až z polovice historicky obývaných oblastí. To je veľký zásah do prírody.

Konkrétne leopardov cejlónskych sa podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) vo voľnej prírode nachádza približne už len osemsto. Áno, len osemsto voľne žijúcich leopardov cejlónskych! Viete aké malé množstvo to je? Urobme si v tom poriadok.

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky

Štyri percentá divočiny

Teraz, prosím, čítajte pozorne – 96 percent všetkých cicavcov na svete tvoríme my, ľudia, a zvieratá, ktoré chováme pre potravu. Aby som bola ešte presnejšia, my sami zastupujeme len jednu tretinu z tých 96 percent. Nami zdomácnené zvieratá, najmä kravy, ošípané a ovce, predstavujú o niečo viac ako 60 percent populácie všetkých cicavcov. „Zvyšné štyri percentá tvoria divé cicavce od myší cez slony až po veľryby,“ píše David Attenborough vo svojej poslednej knihe z roku 2021, Život na našej planéte.

Tých plus-mínus 800 jedincov leoparda cejlónskeho je súčasťou len štyroch percent divokej prírody, ktorá to s nami dotiahla až sem – do roku 2021. Pritom populáciu divých zvierat sme v priemere o viac ako polovicu zmenšili len za posledných 70 rokov. Existuje ešte vôbec divočina nedotknutá človekom? Attenborough jasne hovorí – nie. Dôkazom toho je aj klesajúci počet voľne žijúcich leopardov a ich zmenšujúce sa prirodzené životné prostredie. Vedci už hovoria o tom, že mnohé z týchto území už nie sú dostatočne veľké na to, aby udržali geneticky životaschopné populácie leopardov. Pravdepodobne sa tak do riadenia ich prežitia zapojí človek ešte intenzívnejšie.   

Attenborough vie, že na to, aby život na Zemi prekvital, potrebujeme obrovskú biodivezitu. „Čím väčšia biodiverzita, tým bezpečnejší život na Zemi – vrátane toho ľudského,“ píše. My však naším spôsobom života robíme pravý opak. Prispievame k znižovaniu biodiverzity na planéte. Akoby sme si neuvedomovali, že príroda nie je neobmedzená.

Chameleón v ríši šeliem

O leopardoch sa hovorí ako o majstroch evolučnej inovácie. Dokážu prežiť na púšti Kalahari v Subsaharskej Afrike pri 45 stupňoch Celzia, ale aj pri mínus 30 stupňoch na ruskej Sibíri. Darí sa im v mangrovníkových močiaroch na pobreží Indie, ale aj vo výške viac ako päťtisíc metrov nad morom v Himalájach. Pre leopardy cejlónske sú zas najideálnejšie zalesnené plochy, dokázali sa prispôsobiť aj trávnatým poľnohospodárskym oblastiam, ktoré sú výrazne pod vplyvom človeka. Našli ich potulovať sa po čajových či eukalyptových plantážach, ale aj v borovicových porastoch. Dokonca sa im darí aj v prímestských oblastiach, blízko šedých preľudnených špinavých metropol – džunglí ľudstva.

Keď hluk utíchne a v meste zaspí aj posledné plačúce dieťa, vydávajú sa leopardy na lov aj do miest, do spiacich ulíc. Vtedy, niekde v okolí území Yala, Wilpattu či Minneriya na Srí Lanke, mizne hranica medzi divokou prírodou a civilizáciou. Pod rúškom tmy, využívajúc neuveriteľný sluch a nočné videnie, ktoré je sedemkrát lepšie ako to ľudské, sa plížia za svojimi obeťami – túlavými psami, mačkami, ošípanými, ale aj potkanmi, sliepkami a kozami. Jedným tichým ladným skokom zdolajú vzdialenosť troch metrov a chňap!

Zriedka im podľahne aj človek, väčšinou ženy či ľudské mláďa. Dôležité však je, že zdravé leopardy uprednostňujú svoju prirodzenú korisť pred človekom. No choré, zranené alebo pre nedostatok pravidelnej prirodzenej stravy hladné zviera, sa uchýli aj k útoku na človeka. 

Zaujímavé je, že svoju korisť, na rozdiel od ostatných druhov leopardov, tie cejlónske nevynášajú do korún stromov. Niet na to dôvodu – na Srí Lanke nemá leopard cejlónsky potravinového konkurenta. Nežije tu nijaké zviera, ktoré by ho mohlo o jeho úlovok pripraviť. Jedno z najznámejších území s výskytom leopardov na Srí Lanke je už spomínaná Yala. O tento národný park sa leopard delí s obrovskými slonmi, niekoľkými druhmi jeleňov, byvolmi, diviakmi aj dikobrazmi, mravčiarom veľkým, leňochodmi, veveričkami aj opicami, dvoma stovkami druhov vtákov, krokodílmi aj lietajúcimi hadmi či morskými korytnačkami.

Práve preto, že na tomto území nemá žiadneho iného mačkovitého súpera, je dokonca o čosi väčší ako ostatné druhy leopardov, ktoré sa, napríklad na africkom kontinente, delia o územie s levmi, v od Srí Lanky nie tak vzdialenej Indii zase s tigrami. Vo všeobecnosti sú však leopardy najmenším členom rodu Panthera, do ktorého spolu s ním patria ešte levy, tigre a jaguáre. Ak ste si spomenuli ešte na geparda, vedzte, že som na toto najrýchlejšie zviera na svete nezabudla. Ten je sám sebe druhom z rodu gepardov. No ten, kto sa dobre nepozerá, si ich ľahko pomýli.

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky

Akoby sme stále boli lovci a zberači

No hoci sú leopardy cejlónske na území ostrova vrcholovým predátorom a dokážu uloviť aj väčšie zviera ako sú ony samy, napríklad byvola či jeleňa, na človeka so zbraňou a zákernými spôsobmi odchytu, na človeka s túžbou po zisku, nestačia. Leopardie časti tela sa dodnes využívajú v tradičnej čínskej medicíne ako liečivo, niekto si z nich rád robí kožuchy, niekomu zas ide vyslovene o trofej. Raritou nie je ani náhodné chytenie sa do drôtených pascí nastražených na iné zvieratá. A tak sa na svete stávajú i také paradoxy ako v chránenej oblasti Sinharadža na Srí Lanke – jedného z troch leopardov, čo sa tam chytili do nastraženej pasce, teraz nájdete vypchatého a vystaveného v múzeu divokej prírody Giritale.

Na juhu afrického kontinentu zase mnohí príslušníci etnickej skupiny Zulu dodnes veria, že oblečení v leopardej koži budú bližšie k bohu. Populácia Zulu sa dnes odhaduje na desať až 12 miliónov. To je oproti stovkám leopardov veľký nepomer, však? Dopyt po vlastníctve šeliem zo sveta ešte úplne nevymizol. Leopard predstavuje svojou silou, správaním a výzorom moc – no nie je krajšie, ak im tú moc ponecháme? Keď im ju vezmeme, keď pre ňu musia zomrieť, vyprchá. Je to akoby bolo v našej psychike stále čosi primitívneho z čias, keď sme ešte boli len lovcami a zberačmi.

Najprenasledovanejšie mačky na svete

Richard Conniff, americký spisovateľ špecializujúci sa na správanie ľudí a zvierat napísal v roku 2015 pre National Geographic veľkú reportáž o leopardoch z Indie. Tieto majestátne tvory nazval najprenasledovanejšími veľkými mačkami na svete. Ľudia sú podľa neho pre leopardov nestabilnými spoločníkmi – ten, kto si v jeden moment leoparda ctí a obdivuje ho, môže ho začať čochvíľa nenávidieť, chcieť ho zabiť, otráviť či obesiť, uväzniť, obliať benzínom a zapáliť. Áno, aj takto sa človek správa k týmto fascinujúcim tvorom. Prečo? Pretože ich považuje za škodcov, ktorí mu ničia úrodu, kántria dobytok, či nebodaj siahnu na jeho deti.

Napríklad v indických mestách Bombaj a Akole preto začali so vzdelávacími workshopmi pre obyvateľov slumov nachádzajúcich sa blízko lesov a parkov. Učia ich, aby sa dodržiavaním niekoľkých preventívnych opatrení, predovšetkým udržiavaním poriadku a nevychádzaním po zotmení, vyhli konfliktom s leopardami. Nie sú to votrelci, ani zablúdenci, sú to jednoducho susedia. Štúdie opakovane dokazujú, že zdravé populácie predátorov sú nevyhnutné pre zdravie takmer všetkého ostatného. Prinajmenšom sú významnými hybnými silami našich ekosystémov.  

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky

 Samotári a stromospáči

Vo voľnej prírode by sa Wanja s Nimali pravdepodobne stretli len v období jej ruje. Chovný pár u nás tvorili od roku 2015. Hoci, s Wanjom máme z obdobia Nimalinej ruje veľmi vtipnú historku. Naša chovateľka šeliem Janka Zamecová rada spomína na to, ako Wanja, keď bol čas párenia sa s leopardicou Nimali, dlhé chvíle pokukoval do vedľajšieho výbehu po našej jaguárici. Žeby si aj on pomýlil leopardie škvrny s tými jaguárími?!

Tieto elegantné veľké mačky sú primárne nočné, stromové, ale predovšetkým samotárske zvieratá. Výnimkou sú len samice so svojimi malými, škvrnami posypanými, mláďatami. V brušku ich nosia o trochu dlhšie ako mačky domáce, 90 až sto dní.  No aj tie sa časom, približne po dvoch až troch rokoch, osamostatnia. Podobne ako naša Eliya.

O leopardoch sa hovorí ako o značne teritoriálnych cicavcoch, hoci o tých cejlónskych sa pošeptáva, že sa medzi leopardami pýšia akousi flegmatickosťou k vlastnému územiu. K svojim druhom sú jednoducho tolerantnejší. V zoologických záhradách sa, najmä ich samotárskej povahe, nedá vyjsť vždy v ústrety. Vo výbehu ich teda, podľa toho akú majú náladu, striedame.

Wanja sa rád váľal na slnkom vyhriatych kameňoch a pňoch, ak je v lete v noci veľmi teplo, spal vonku. Aj Nimali má, prirodzene, rada teplo. No na zlé počasie sa čertí oveľa viac ako to robil Wanja. Keď začne pršať a ona je náhodou tou nešťastnicou, čo skončila vonku, gúľa očami a doslova prosí, aby sme ju pustili dnu. Bezpochyby, sú to osobnosti!

V našej ZOO už začala hlavná sezóna. Príďte nás navštíviť – v pavilóne opíc, šeliem aj hore na kopci u nosorožcov bude veselo. U nás predsa nájdete kúsok z tej zraniteľnej divočiny, ktorá nám tu na Zemi ešte zostala. Staráme sa o ňu a chránime ju aj pre vás.

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky

______________________________________________

Pomôcka: Ako odlíšiť leoparda od jaguára a geparda?

Napriek tomu, že sa s prižmúrenými očami jeden druhému podobajú ako vajce vajcu, napríklad výškou či tak mätúcimi škvrnami, existuje množstvo kľúčových rozdielov, na základe ktorých ich môžeme okamžite odlíšiť. Ide o biotop, v ktorom žijú, o ich stravovacie návyky, štýl lovu, morfológiu, ale aj vokalizáciu.

O leopardoch už teraz iste čo to viete, predstavme si teda v skratke tie mačky, ktoré sa mu podobajú. Už som spomínala, že gepardy sú od ostatných mačkovitých šeliem tak odlišné, že majú vlastný rod. Žijú a lovia predovšetkým v otvorených trávnatých porastoch a krovinatých oblastiach Afriky a na Strednom východe. Ich tenučká schránka tela niektorým pripomína psie plemeno chrta, majú úzky pás, no široký hrudník. Psov pripomínajú ešte v čomsi – majú podobnú stopu. Gepardy totiž nezaťahujú pazúre ako iné veľké mačky, na ich stope teda vidno aj ich nechtiská.

Zrejme i vďaka tomu sú oveľa stabilnejšie v behu a rýchlejšie ako ktorákoľvek iná šelma. Gepard dokáže bežať rýchlosťou až 113 kilometrov za hodinu. Navyše, gepardy nerevú, pískajú, a dokonca pradú. Ich malú hlavu s očami vsadenými vysoko v lebke charakterizujú výrazné slzné čiary akoby vytekajúce z kútikov oboch očí, lemujúc pritom nos aj ústa.

Okrem toho sú gepardy oveľa menšie ako leopardy, tie sa však svalovou hmotou a mohutnosťou zas nevyrovnajú jaguárom. Jaguár má najsilnejší stisk zo všetkých mačkovitých šeliem. Má takú silu, že čeľusťami do húštiny odtiahne 360-kilového býka a rozdrví aj jeho najsilnejšie kosti. Používa neobvyklú metódu usmrcovania – hryzie priamo do lebky v okolí uší, cieli pritom rovno na mozog. Je výborný v plazení, lezení a v plávaní. Ako jediný druh rodu Panthera obýva územie Ameriky – nájdeme ho na juhu USA, v Mexiku, v dažďových pralesoch Južnej Ameriky, ale aj v Argentíne a Paraguaji.

Aj vzory škvŕn každej jednej tejto mačkovitej šelmy sú odlišné. Leopardie škvrny, ktorým pre ich ružicový tvar hovoríme rozety, sú zvyčajne menšie, hustejšie a oválnejšie ako tie jaguárie. Jaguárie rozety nie sú plnofarebné, ale ani prázdne. Väčšina jaguárích mnohouholných roziet má v sebe čiernu škvrnku, ktorú od vonkajšieho rámu ešte delí základná farba kožuchu zvieraťa. Gepard má spomedzi týchto šeliem najpravidelnejšie rozmiestnené škvrny. Tie už rozetami nenazývame, skôr jednoducho – polkami.

Jedno však majú spoločné – všetky tieto majestátne zvieratá sú priamo ohrozené ľudskou činnosťou. Pomaly, ale iste, vymierajú. Nádejou pre divo žijúce leopardy cejlónske sú špeciálne záchranné projekty ZOO zamerané na vytváranie záložných populácií, ale najmä chránené územia priamo v mieste ich prirodzeného výskytu a taktiež organizácie venujúce sa ich ochrane. K najvýznamnejším patrí The Wilderness & Wildlife Conservation Trust (WWCT) založená environmentalistkou Anjali Watson v roku 2004. Aktivity WWCT smerujú nielen k priamej ochrane zvierat, ale aj k podpore lokálnych komunít a intenzívnej spolupráci s oficiálnymi inštitúciami a vládou Srí Lanky.

 

________________

text: Diana Burgerová

foto: Tomáš Hulík

Článok bol pôvodne publikovaný v májovom čísle magazínu MIAU (5/2021). 

 

Odpočívaj v pokoji, Wanjuška! 

Leopard cejlónsky

Leopard cejlónsky