Nevšedné hry prírody: Tisíc a jedna antilopa

Nevšedné hry prírody: Tisíc a jedna antilopa

15. júl 2021

Viete, čo majú spoločné antilopy a psy? Neskutočné množstvo druhov a poddruhov – nespočítali by ste ich na prstoch rúk ani nôh dokopy. Jedna pripomína jednorožca, druhá býva aj v tých najneobývanejších pustých oblastiach na svete, tretia si teritórium uzurpuje skoro plačom, ďalšie zas neprejdú denne ani dva kilometre. Každý sme iný, antilopy sú toho dôkazom. Zvláštne zvieratá, všakže? Mnohé z nich stretnete napríklad v bratislavskej ZOO.

Arabské jednorožce

Nech žije divoký jednorožec! Tak kedysi nazývali arabských oryxov, po slovensky priamorožcov, z blízkovýchodných púští Arabského polostrova. Zdrojom legiend o jednorožcoch sa totiž stali ich niekedy až sto centimetrov dlhé štíhle rohy, ktoré z profilu vyzerajú ako jeden celok. Pred úplným vyhynutím vo voľnej prírode však tieto zvieratá nezachránili ani legendy, ani čestné miesto v arabskej poézii, ani kráľovské pieskovo biele sfarbenie. Sú to majstri v prispôsobovaní sa extrémne teplým a suchým oblastiam, v ktorých vďaka svojmu sfarbeniu navyše splývajú s púštnym prostredím. Dokonalé maskovanie pred predátorom z ríše zvierat, šakalom, ale nie pred človekom. Stali sme sa najnebezpečnejšími živočíchmi na svete, aj keď naše nechty a zuby na niečo také nestačia.

V roku 1971 zostalo vo voľnej prírode len šesť oryxov arabských. Zmizli z púští Saudskej Arábie, Izraela, Spojených arabských emirátov aj z Jordánska. Posledného Al Maha, ako ich volajú Arabi, zastrelili v Ománe o rok neskôr. Tak sa skončil desiatky rokov trvajúci nekontrolovaný lov týchto bylinožravých kopytníkov na trofeje, mäso či kožušinu. Nepomohli ani pokusy niektorých organizácií na jeho záchranu. Ich zabíjanie sa pre šejkov, princov či sultánov stalo športom. Najskôr ich s puškami naháňali na koňoch, neskôr na terénnych džípoch a veľkých pick-upoch. Oryx arabský sa na niekoľko desaťročí ocitol na Červenom zozname ohrozených druhov Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) ako „vyhynutý vo voľnej prírode“.

Oryx arabský

Oryx arabský

Návrat do divočiny

Táto veľká púštna antilopa však môže pred vami vo voľnej prírode opäť slobodne zohnúť hlavu k zemi. Vtedy sa majte na pozore, považuje vás za nepriateľa a je pripravená na útok. Vďaka mnohým úspešným reintrodukčným programom a snahám zoologických záhrad, najmä tej v americkom Phoenixe, sa podarilo prinavrátiť oryxa arabského späť do divočiny už v roku 1982. Je to ukážkový príklad toho, akú dôležitú úlohu zohrávajú zoologické záhrady pri záchrane ohrozených druhov.

Svojimi širokými kopytami, ktoré im umožňujú ľahký pohyb po neustále sa posúvajúcom piesku a rýchly, vytrvalý beh po kamenistom podklade suchých oblastí, opäť brázdia púšte Arabského polostrova. Niekoľko menších či väčších stád, od desať až po sto jedincov, dnes konečne znova vyhľadáva v drsnom púštnom ekosystéme vodu. Vycítia ju na kilometre, rovnako ako dážď či šťavnaté hľuzy zakopané pol metra v zemi. K vode a k novej vegetácii vždy čriedu vedú skúsené statné samce, za ktorými sa držia samice s mláďatami. Je zaujímavé, že oryxy arabské nie sú vo voľnej prírode  príliš teritoriálne a jednotlivé stáda sa dočasne, napríklad pri presune za potravou, spájajú a dobre spolu vychádzajú. Delia sa o listy, pupene, trávy aj  korienky. A pokiaľ ide o vodu, niekedy si vystačia mesiace len s tou, ktorú príjmu spolu s rastlinnou potravou. Ak sa práve nepasú, vykopú si plytkú jamu, v ktorej cez deň odpočívajú a ochladzujú sa. Takto nejako zrejme vyzerá ideálny život týchto voľnej žijúcich arabských antilop.

Z kategórie „vyhynutý vo voľnej prírode“ sa tento poddruh antilopy zaradil do kategórie „zraniteľný“ v roku 2011. Podľa IUCN ich teraz žije vo voľnej prírode asi tisíc, ďalších šesť až sedem tisíc z nich prežíva v zajatí, v kráľovských chovoch v Katare a v Spojených arabských emirátoch, v zoologických záhradách či v rezerváciách. Je to vôbec prvýkrát, čo nejaké zviera, dokonca vyhynuté vo voľnej prírode, preskočilo za taký krátky čas na červenom liste tri kategórie – kriticky ohrozený, blízko k vyhynutiu a ohrozený v dohľadnej budúcnosti.

Oryxy v bratislavskej ZOO

Zaujímavosťou momentálne osemčlenného stáda v našej ZOO je, že chovný alfa samec Tiori nie je jeho najväčším jedincom, veľkosťou a mohutnosťou ho predbehli samice Haiti a Dora. Okrem toho u nás býva samica Jasmína. V decembri 2019 a následne v januári 2020 sa naša črieda rozrástla o dve oryxie mláďatá. Tie budú musieť stádo opustiť zrejme ešte tento či budúci rok, chovný samec ich už totiž pomaly začína považovať za svoju konkurenciu. Z času na čas spolu bojujú, ale nie sú to súboje na život a na smrť. Posledné prírastky, tentokrát dve samice, sa Dore a Haiti narodili skôr, ako sme sa v roku 2021 dočkali jari. Ešte stále majú typické sfarbenie mláďat – sýte pieskové. Postupne, vekom, sa piesková zmení na bielu.

Zmena sfarbenia čaká dvakrát v roku aj dospelých oryxov – nohy im v lete blednú, v zime zas tmavnú. Dôvodom je absorpcia tepla. V zime tmavá farba nohy zahreje, v lete, keď ich pokryje biela srsť, na ne naopak slnko toľko nesvieti. Studené mesiace, keď je vonku mráz, prežívajú oryxy v maštali. Von nevyjdú na viac ako na dve hodiny. Pri poľadovici treba dávať pozor najmä na gravidné samice, ktoré by pri páde mohli ublížiť nielen sebe, ale i mláďaťu. Predsa, ich výbeh v bratislavskej ZOO je trochu do kopca.

Ten, kto si myslí, že oryxy majú v bratislavskej ZOO malý priestor na život, mýli sa. „Vo voľnej prírode obývajú tieto zvieratá extrémne veľké územie práve preto, že sú v ťažkých púštnych podmienkach nútené migrovať za potravou. Aj naši predkovia, keď ešte žili v jaskyniach, sa za potravou presúvali kilometre,“ hovorí chovateľka oryxov v ZOO Bratislava Simona Halušová. Vďaka každodennej starostlivosti tak potrebu presúvať sa za potravou stratili.

Oryx arabský

Oryx arabský

Oryxy arabské sú, čo sa potravy týka, nenáročné nielen vo voľnej prírode, ale aj v ZOO. Vystačia si so senom a granulami obsahujúcimi všetky vitamíny, ktoré v bežnej potrave vo výbehu nenájdu. Obľubujú aj soli a minerálne lizy. Trávu spásajú, ale nie sú na nej závislé. Zatiaľ čo zeleninu k životu vôbec nepotrebujú, ani šalátovú, chutí im kôra stromov a čerstvé zelené halúzky, najmä na jar a v lete. „Vo výbehu majú jamy, ktoré návštevníci ZOO často považujú za nami nedostatočne upravený terén, vykopávajú si ich však samy oryxy. Líhajú so do nich a ochladzujú sa. Rady vykopávajú aj pŕhľavu, dokonca i s koreňom. Nechajú ju odležať jeden-dva dni a potom ju zjedia. Za čerstva by ich popŕhlila,“ vysvetľuje chovateľka Simona.

Hoci náš vzťah k nim je vrúcny a milujúci, sú to divoké a plaché zvieratá, človeku dokážu pri spoločnom strete aj ublížiť. Pozor si treba dávať predovšetkým na alfa samca. Ten za každých okolností chráni svoje samice. Keď je v ruji, je schopný zaútočiť aj na svojich dlhoročných chovateľov a ošetrovateľov – berie ich ako svoju konkurenciu. „Oryx vám dá každé vaše prekročenie hranice najavo. Tých hraníc môže byť viac – najskôr začne vydávať zvláštne zvuky nosom, potom po vás vyštartuje, ale dva metre od vás sa zastaví. Ak nebudete vnímať ani tento signál ako výstrahu, potom zaútočí,“ hovorí Simona Halušová. Niektoré jedince vám toľko signálov nedoprajú, útočia okamžite. „Svojich ľudí si však poznajú na diaľku, každé ráno za mnou vykúkajú, kedy už prídem. Tento vzťah si so mnou vytvorili nenútene, samy,“ dodáva chovateľka. Je len na nich, či budú chcieť spoluprácu so svojím chovateľom posunúť trochu ďalej. Je úplne v poriadku, ak sa rozhodnú, že nie. Nie sú to ani psíkovia, ani mačičky, sú to zvieratá pripravené na vypustenie do voľnej prírody.

Slovenské priamorožce v Tunisku

K úspešnému návratu oryxov do drsnej divočiny sme prispeli aj my v bratislavskej ZOO. Bolo to v roku 1999, keď tri naše geneticky silné oryxy dammah – v slovenčine trochu zvláštne nazývané priamorožce šabľorohé – odišli za životom do voľnej prírody v severnej Afrike, do Tuniska. Aj tieto oryxy boli v tom čase na Červenom zozname ohrozených druhov označené ako „vo voľnej prírode vyhynuté“. Doplatili na krvavý ľudský šport – trofejný lov, na chuť po ich mäse aj na medziľudské konflikty a občianske vojny na severe afrického kontinentu.

Tri samice Ráchel, Nicoleta a Nica sprevádzala na ceste do divočiny naša zoologička Martina Nemčeková. V tom čase nemala ešte ani 20 rokov a v bratislavskej ZOO pracovala len od roku 1997. Skúsenosť s reintrodukciou oryxov rozhodne patrí k najlepším zážitkom jej života. Dohliadala na ich adaptáciu najskôr v aklimatizačnej oblasti Bir Turki, neskôr aj v národnom parku Sidi Toui. Niekoľko mesiacov sledovala ich sociálne správanie, denný biorytmus, spotrebu vody, kondíciu aj pohyb priamo v Tunisku.  

Z terénneho výskumu má Martina aj veľmi vtipnú spomienku. „Mali sme jedno auto a tri kone, na ktorých sme chodili oryxy do voľnej prírody pozorovať. Raz na mňa nevyšlo auto, musela som ísť teda na koni. Keď sa ma pýtali, či na ňom viem jazdiť, samozrejme, že som odpovedala – áno. Nikdy predtým som však na koni nešla hustými tvrdými krovinami. Keď na ne človek zletí z koňa, zabije sa. A to som nebola ani poistená! Nasadila som si klobúk aj kongo, teda plášť, a vysadla som na arabského plnokrvníka. Ten zdvihol predné nohy dohora a vyštartoval. Celý čas som sa ho držala ako kliešť. Nepamätám si nič, čo sa dialo okolo mňa. Len som sa modlila, aby som z toho koňa nespadla. Chvalabohu, že tí Arabi používajú také široké strmene, inak by už bolo dávno po mne,“ spomína s úsmevom zoologička.

Okrem genetickej predispozície je pri navrátení zvierat do voľnej prírody dôležitá aj veková štruktúra zvierat. „Väčšinou sa do voľnej prírody reintrodukujú zvieratá staré rok či rok a pol. Ja si však už roky myslím, a navrátenie našich oryxov do divočiny to len potvrdzuje, že je lepšie reintrodukovať staršie zvieratá, ktoré už majú vek na to, aby sa stali dominantnými jedincami. Ak sú ešte príliš mladé, sú poplašené, hocičoho sa zľaknú, nemá ich kto viesť,“ vysvetľuje zoologička Nemčeková. Ráchel, Nicoletu a Nicu vypustili do voľnej prírody, keď mali štyri roky.

Aby všetko fungovalo ako má – transport, adaptácia aj reintrodukcia – musela Martina s oryxami trénovať motorickú signalizáciu a fixáciu na jej osobu ešte počas ich chovu v zoologickej záhrade v Bratislave. Takýto typ neverbálnej komunikácie uľahčuje chovateľom nevyhnutnú manipuláciu so zvieratami, minimalizuje ich stres a zvyšuje pohodu zvierat. Ako potom vyzerala ich komunikácia v praxi? Keď jednému zo samcov hrozil pred transportom z aklimatizačnej jednotky do národného parku kolaps zo stresu, samice to vycítili. Celá skupina sa od neho začala vzďaľovať. Pomocou jednoduchých gest a signálov potom mohli chovatelia priviesť svoje samice bližšie k centru diania vo výbehu, upokojiť ich. Dominantným samiciam ukázali, aby si ľahli, tie to bez váhania urobili a spolu s nimi aj ostatné dámy z čriedy. Samec sa vďaka tomu začal sám upokojovať, napodobnil správanie vo svojej skupine a ľahol si tiež.

Oryx arabský

Oryx arabský

Nezabudnime, že nie je priamorožec ako priamorožec. Od oryxov arabských sa oryxy dammah odlišujú nielen biogeografickým celkom, ktorý obývajú, ale aj sfarbením. Oryxy dammah majú hnedo-sivú tvár s mohutným, svalnatým bielym telom s krátkou srsťou. Tmavá hnedá srsť im obrastá krk, no a tmavým farbivom je pokrytý aj ich jazyk, chráni im ho tak pred spálením. Aj tieto oryxy sa píšia tým, že dokážu vycítiť príchod zrážok – sú nomádmi prispôsobujúcimi sa klimatickým zmenám.

Kým si na im tak typické nomádstvo spomenie genetická pamäť jedincov odchovaných v zajatí, chvíľu to potrvá. „Takto reintrodukované zvieratá sa ešte niekoľko týždňov, niekedy aj mesiacov, držia v aklimatizačnom pásme plota, cítia sa pri ňom v bezpečí. Intenzívnou prácou si však na priestor zvyknú, potom im ho zväčšíme raz-dvakrát, až kým ich nadobro nevypustíme do prírody,“ opisuje v skratke celý proces Martina. Táto reintrodukcia bola nadmieru úspešná. Dodnes tu, v prírodnom stepnom prostredí východnej Sahary, žijú potomkovia všetkých troch slovenských samíc priamorožca šabľorohého.

Svet antilop

V bratislavskej zoologickej záhrade vás čakajú aj iné druhy antilop ako sú oryxy. Možno ste o nich ešte nikdy nepočuli. Jedny sú trebárs také veľké ako prerastená čivava, iné zas pripomínajú srny alebo sú čierne ako vrany. To sú ony, naše antilopy – pôvabný adax nubíjsky, ušatá sitatunga západná, drobný dikdik kirkov, elegantná antilopa vraná a útla antilopa nilgau. Hoci každá z nich vyzerá inak, všetky čosi spája – doplácajú na správanie človeka a jeho zlé hospodárenie s prírodou.

Adax núbijský

Táto stredne veľká púštna antilopa zmizla už z 99 percent pôvodne obývaného územia. Na púšťach a polopúšťach severnej Afriky, východne od egyptskej časti Sahary až na západ po Rio de Oro a územie bývalej Senegambie, by ste stáda adaxov hľadali márne. V už spomínanom IUCN odhadujú, že ich dnes vo voľnej prírode nežije viac ako sto. Ak vôbec. Ich počet klesol o polovicu len za posledných 14 rokov. V ich poslednom prirodzenom biotope a okolo neho, v pásme prírodnej rezervácie na juhovýchode Nigeru s názvom Termit a Tin Toumma, sa totiž ťaží ropa. V roku 2017 tu videli len šesť adaxov. Ani dopyt po koži, rohoch či celých trofejných hlavách týchto majestátnych bylinožravcov ešte neutíchol.

Je to o to smutnejšie, že adaxy majú prirodzene obrovský evolučný potenciál prispôsobiť sa agresívnym zmenám podnebia v našom meniacom sa svete. Tisícky rokov obývajú tie najneobývanejšie miesta Sahary, v ktorých prežije len málokto. Napríklad dĺžka a hustota adaxej srsti spolu s jej svetlým sfarbením odráža ultrafialové žiarenie. Vlastnosti kože, tvar a veľkosť častí tela, pomer medzi povrchom a objemom tela a špecifické miesta ukladania podkožného tuku patria medzi ich vyšperkované termoregulačné mechanizmy. Okrem iného majú vysoko efektívny systém odvádzania a zadržiavania vody v organizme – stratu vody minimalizujú znížením jej odparovania pľúcami, kožou, výkalmi aj močom.

Je to kriticky ohrozený druh, ktorého záchrana sa tak opäť odohráva v útrobách zoologických záhrad. ZOO Bratislava úspešne chová a rozmnožuje tento druh antilopy od roku 1989.

Adax núbijský

Adax núbijský

Sitatunga západná

Jeden zo starších názvov tohto milého plachého stvorenia s neobyčajne dobrým sluchom, antilopa bahenná, vystihuje spôsob života tejto pôvodom africkej lesnej antilopy. Dodnes vie odborná verejnosť o živote a vývoji tohto druhu antilopy pomerne málo – nenašli sa totiž po nich žiadne fosílie. Z pozorovaní vieme, že jej vyhovujú brehy riek a jazier, podmáčaná savana a rozľahlé močariny. Jej rozmiestnenie naprieč africkým kontinentom je pomerne zvláštne, nepravidelné. Na sitatungy narazíte na západe Afriky v oblasti Sahary a Sahelu, ale aj na výchove vo vlhkých oblastiach Zambezi a Okavango, v Tanzánii, Keni aj v Južnom Sudáne. Zatiaľ čo samice sú gaštanovo-hnedé, samci majú väčšinou čokoládovo-hnedú farbu. Obe pohlavia však majú charakteristické biele fľaky na tvári, ušiach, lícach, na tele, nohách aj na chodidlách.

Vďaka neobyčajne vyvinutým kopýtkam, ktoré sa po došliapnutí roztiahnu a antilopu tak vyvážia, sa sitatunga nezaborí do mäkkého povrchu zavodnených plôch. Keď sa však sitatunga niečoho bojí, alebo uteká pred nebezpečenstvom, celá sa ponorí pod vodu tak, že jej z nej trčia len nozdry. Veľmi často nájdete tieto antilopy tam, kde žijú hrochy. V skorých ranných hodinách, ešte pred prvým ranným svetlom, sa z pevniny opäť poberú k močiarom – nasledujú buď vlastné chodníčky, alebo sa vydávajú po stopách hrochov. Pozor si však musia dávať na krokodíly, leopardy, pytónov aj hyeny, levy či divé psy. Koniec koncov, v bezpečí nie sú ani pred človekom. Hynú v dôsledku nadmerných záplav, ale i extrémneho sucha – to všetko sú klimatické zmeny spôsobené ľudskou činnosťou.

Hoci dnes sitatunga patrí k najmenej ohrozeným druhom, jej populácia vo voľnej prírode klesá. V bratislavskej ZOO však nájdete jedno menšie stádo sitatúng – žije ich tam deväť, vrátane asi polročného mláďaťa.

Sitatunga západná

Sitatunga západná

Dikdik Kirkov

Viete, kto je najväčším nepriateľom týchto vôbec najmenších druhov antilop, ktoré obývajú husto porastené buše východnej a juhozápadnej Afriky? No predsa človek. Ľudia dikdikov nemajú radi, pretože alarmujúcimi zvukmi, ktoré vydávajú, upozorňujú iné zvieratá, že sa blíži nebezpečenstvo. Od tohto zvuku odvodili domorodci aj ich názov – predstavte si, znel im asi takto – dik dik. Okrem toho sa ich kosti používajú na výrobu tradičných šperkov rôznych etník, z ich kože sa zase vyrábajú rukavice.

Dikdiky dorastajú asi do výšky ľudských kolien, nevážia pritom viac ako šesť až osem kíl. Pre svoju malosť sú veľmi ľahkou korisťou predátorov, väčšinu života preto strávia v trávnatých porastoch. Pri ostražitosti im však pomáhajú veľké oči – tie sa im zídu najmä pri aktivitách ráno a za súmraku. Majú veľmi podobné adaptačné schopnosti na sucho ako oryxy či adaxy – vysoko koncentrovaný moč a suchú stolicu zbavenú akejkoľvek vody. Bez tej navyše vydržia pokojne aj mesiac či dva, dokáže ju prijať z porastov, hľúz, trávy a listov, ktoré konzumujú. Ešte čosi je na nich zaujímavé – sú teritoriálne. Najprv svoje teritórium označí svojimi výkalmi a močom samica, po nej miesto preznačkuje samec. Označí ho výlučkom zo svojej supraorbitálnej žľazy pod okom. Svoj domov tak akoby zaslzí.

Hoci dnes dikdik kirkov, najväčší spomedzi dikdikov, nepatrí ku kriticky ohrozeným druhom, jeho populácia vo voľnej prírode, podobne ako je to pri iných antilopách, postupne klesá. V bratislavskej ZOO jedno menšie stádo dikdikov, medzi nimi aj dve tohtoročné mláďatá. To posledné sa narodilo len v máji tohto roka. 

Dikdik kirkov

Dikdik kirkov

Antilopa vraná

Kto by to bol do nej povedal, že s tým majestátnym elegantným zjavom dokáže byť tak agresívna, že sa jej v lesnatých savanách juhovýchodnej Afriky zľakne aj hladný lev. Postaví sa mu zoči-voči a namieri na neho svoje nebezpečné rohy.  Tie im dorastajú od 80 do viac ako 150 centimetrov. Nejedna šelma už po bitke s touto antilopou zahynula. Väčšinou na ne natrafíte blízko napájadiel v Keni, Tanzánii, Mozambiku, v Angole či v Kongu.

Vyznačujú sa tým, že samci sú havranej farby, zatiaľ čo samice a mláďatá skôr svetlejšie, gaštanové. Obom pohlaviam však zdobí chrbát krásna hriva. Niektorí by si ich možno pomýlili s konským žriebätkom – keď si odmyslíte tie rohy, samozrejme. Antilopy vrané búrajú mýty o stereotypoch, podľa ktorých prejdú všetky tieto kopytníky denne desiatky, ba až stovky kilometrov. Tieto bylinožravce sa radšej zdržiavajú na jednom mieste, denne neprejdú viac ako dva kilometre.

V bratislavskej ZOO teraz žijú štyri takéto antilopy, hovoríme im vranky. Vo voľnej prírode nepatria medzi kriticky ohrozené druhy. Spoločenstvo tvoria dve samice, samec a jedno mláďa. Ľúbia zeleninu aj ovocie, najmä mrkvu a jabĺčka.

Antilopa vraná

Antilopa vraná

Antilopa nilgau

Táto antilopa má zo všetkých snáď najzvláštnejší zjav – v porovnaní so zvyškom tela má veľmi malú hlavu a predné nohy dlhšie ako tie zadné. Pripomína akési pralesné zviera, aj preto zrejme patrí do podčeľade lesňorodých antilop. Pochádza z Ázie, najmä z Indie, kde patrí k najväčším antilopám. Ani farbou nie sú nilgau obyčajné – samčia srsť pripomína šedomodrú, samičia zas žltohnedá. Po svojich predkoch nezdelili veľké parožie, dorastá im len do asi 20 centimentrovej výšky, no aj napriek tomu sú tieto rožky prostriedkom na súboj dvoch pánov o jednu nilgau dámu. Čo im chýba na paroží, nepostrádajú na rýchlosti – pred predátorom sú schopné bežať rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu. Treba však povedať, že ich hlavnými konzumentmi sú vlci, tigre či leopardy, k rýchlosti teda potrebujú aj trochu umu a šťastia. Zopár šťastných antilop nilgau, ktoré zatiaľ vo voľnej prírode nečelia ohrozeniu z vyhynutia, nájdete aj v bratislavskej ZOO. Stádo tvoria tri samice, dvaja samci a dve mláďatá, ktoré sa narodili v októbri minulého roka.

Antilopa nilgau

Antilopa nilgau

 

 

__________________

text: Diana Burgerová

foto: Tomáš Hulík

Článok bol pôvodne publikovaný v marcovom čísle magazínu MIAU (7/2021).