Orangutan verzus človek – nerovný súboj o prežitie

Orangutan verzus človek – nerovný súboj o prežitie

12. jún 2021

OrangUtan (lesný muž) je najväčšia stromová opica, jediný ľudoop Ázie. Plachý, tajuplný, samotársky červenohnedý tvor skrývajúci sa v korunách nepreniknuteľných tropických dažďových pralesov Kalimantanu. Kvôli nám ľuďom stráca svoje prirodzené prostredie na život a vymiera.

Keď si ma Filip, 21-ročný orangutan sumatriansky, konečne všimol, ako čupím za obrovským sklom pavilónu primátov v našej ZOO, pomaly podišiel ku mne. Ťahal pritom za sebou svoju dlhú oranžovú, miestami až červenú srsť. Sadol si oproti mne a presne tak, ako by som to na jeho mieste urobila ja, keby na mňa niekto civel spoza skla, navážil sa na múrik a zvedavo si podoprel hlavu ľavou, temer ľudskou rukou. Možno premýšľal, kto som a čo vlastne chcem. Chvíľu sme si navzájom pozerali do očí. Tie jeho oči, zapadnuté v pretiahnutej tvári s vysokým čelom, sú síce oveľa väčšie ako moje, no sú takmer rovnaké. Spoza Filipovho chrbta sa po chvíli vynorilo aj strapaté mláďa orangutana, Vilmos. Jeho mama Mengala ma s odstupom jej vlastným sledovala z výšky.

Pozorovať druh, s ktorým z hľadiska evolúcie zdieľame jednu prapôvodnú líniu, je fascinujúce. Keď sa zahľadím na orangutanov, prebehne mi v hlave myšlienka – prečo nestojíme na opačnej strane barikády, ja za sklom a oni v priliehavej trekovej bunde a vo farebných bežeckých teniskách. Zrejme to bude tým, že sme sa pred takmer dvoma desiatkami miliónov rokov každý vydali iným smerom. Predkovia orangutanov sa vybrali jednou cestou, naši a šimpanzí predkovia zasa druhou, kým sme sa i s nimi opäť nerozdelili. Než sme sa dostali tam, kde sme dnes, museli sme zdolať niekoľko rázcestí a prekážok, na ktorých sa kde-tu niekto odpojil či vyhynul. „Určite to súviselo aj s ekologickými podmienkami, ktoré často bývajú kľúčovým formujúcim prvkom adaptácie druhov a ich ďalšieho rozvoja,“ poznamenáva hlavná zoologička bratislavskej ZOO, Silvia Pirošková. 

Filipov medailónik

Krátko predtým, než do našej ZOO pricestovali v roku 2015 za novým životom Mengala s Vilmošom, obýval pavilón primátov s Filipom, dnes dominantným samcom orangutana, jeho brat Pag. Obaja už mali v tom čase 15 rokov a čoraz častejšie nám dávali najavo, že potrebujú svoje vlastné teritórium. Dlhodobo submisívny, pokojný Filip bol šťastný, keď Paga celý deň nevidel. Platilo to i opačne. Ich oddelenie nakoniec prispelo k tomu, aby sa z nich, v už vlastných teritóriách, Pag odišiel do pražskej ZOO, stali samci, ako sa na orangutanov patrí, aj fyzicky. Dorástli im hrdelné aj lícne vaky, predĺžila sa briadka, zhrubol krk a zachlpili sa im ruky. Mimochodom, v Čechách a na Slovensku sú Filip s Pagom tak trochu hviezdy – ich otec Kama bol vôbec prvým orangutanom odchovaným v ešte vtedajšom Československu. Veríme, že i Filip si raz vyskúša rolu otca. Je to veľmi citlivý a dobrý orangutan. Koniec koncov, to, že by bol skvelým otcom, nám dokazuje tým, ako sa správa k v podstate nevlastnému synovi Vilmošovi.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Odlišnosti a podobnosti

Napriek tomu, že s orangutanmi zdieľame 97 % DNA, máme k sebe blízko fyziologicky, morfologicky či etologicky, sme iný druh primátov. Áno, vy i ja, milí čitatelia, sme primáty. Protistojné palce, uchopovanie, nechty či podobné zvrásnenie mozgu, tráviace procesy a obdobne dlhá gravidita však orangutanom na človeka nestačia. „Jeden z hlavných rozdielov medzi nami,“ vysvetľuje zoologička, „je sociálne správanie“.

Orangutany, najmä samce, vedú čiastočne samotársky život, nie sú to typické sociálne ľudoopy, ako si mnohí mylne myslia. Na veľké spoločenstvá sú experti (podobne ako ľudia) šimpanz učenlivý a bonobo. S orangutanmi sme odlišní navyše ešte v čomsi. Sú to pomerne tiché tvory, „až na dominantného, dobre vyvinutého a zrelého samca s veľkými lícnymi valmi a samčou briadkou,“ pokračuje vo vysvetľovaní Silvia Pirošková. Dlhé volania vychádzajúce zo silných hrdelných vakov samcov počuť do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Používajú ich ako výstrahu, aby iným osamoteným samcom oznámili, kde sa nachádzajú, či ktorým smerom práve križujú les. No privolávajú tak k sebe i samice na párenie. A orangutanie dámy majú slabosť práve pre takýchto hlučných silných jedincov.

Ak vám v hlave skrsla otázka, ako môže byť v zoologickej záhrade šťastný trebárs Filip, očividne vyzretý dominantný samec, keď je vo výbehu neustále v kontakte s Mengalou a mladým Vilmosom, odpoveď je, že Filip má vlastnú spálňu, kde môže tráviť čas sám so sebou a nik si ho nedovolí rušiť. Aj Mengala so synom Vilmosom majú dosť súkromia vo vlastnej spálničke. V prírode sa mladé orangutany zdržujú v blízkosti svojich matiek dlhé roky. Spia spolu v objatí a navzájom sa o seba starajú.

Mengalin medailónik

„Mengala je síce tvrdohlavá, ale ako matka je trpezlivá a starostlivá,“ hovorí ošetrovateľka Katka. Dnes  má už 24 rokov. Do bratislavskej ZOO prišla žiť v roku 2015 s vtedy päťročným synom Vilmošom z Lipskej ZOO. Hoci je naučená bývať v blízkosti šimpanzov a takmer si ich nevšíma, pre jej introvertnú povahu nadväzovala vzťahy s našimi, pre ňu novými ošetrovateľmi pomerne ťažko. Dlho odmietala vziať si krmivo z rúk chovateľov, čo im komplikovalo podávanie liekov a vitamínov. Tie sa orangutanom dávkujú presne podľa veku, stavu a hmotnosti. Samec Filip si jej dôveru získal ako prvý, vtedy sme si vydýchli. Dnes už sa s ňou spolupracuje oveľa jednoduchšie. Na pohyb cudzích ľudí v jej teritóriu je však stále citlivá. Ak sa čosi vo výbehu prerába či opravuje, „uzavrie sa do seba, klipká očami a je schopná nepohnúť sa z miesta pokojne aj celý deň,“ vysvetľuje zoologička Silvia s úsmevom.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

V korunách stromov

Orangutany sú najväčšie stromové ľudoopy, hniezda z lián a iných rastlín si vo voľnej prírode vytvárajú vo vysokých korunách stromov 20-30 metrov nad zemou. Tam trávia väčšinu času, jedia figy, mladé výhonky a listy či zatúlané mravce a veverice, spia tam aj sa pária. Každá zoologická záhrada či záchranná stanica pre orangutany sa musí postarať, aby sa ich život v zajatí čo najviac podobal tomu vo voľnej prírode. Aj preto sa návštevníci v pavilóne primátov bratislavskej ZOO musia pri orangutanoch pozerať väčšinou dohora. Na svojich „štyroch rukách“ behajú, skáču a šplhajú po agátových preliezkach, lanách a plošinách, simulujúcich prostredie typické pre ich druh. Veľké listy, ktorými sa prikrývajú pred tropickým lejakom, akoby si obliekali pršiplášť, alebo si nimi vypĺňajú hniezda, im nahrádzajú drevitá vlna, plachty či deky.

Pavilón primátov v bratislavskej ZOO spolu zdieľajú šimpanzy učenlivé a orangutany. Žijú vedľa seba v obrovských dvojposchodových vnútorných výbehoch s prístupom von. Oddeľuje ich len sklo, úzka chodba pre návštevníkov a opäť sklo. O jeden výbeh by sa dospelí jedinci rôznych druhov primátov spoločne nikdy nemohli deliť, dopadlo by to katastrofálne. Veľmi dobre sa však vnímajú. Dokonca spolu komunikujú a navzájom sa napodobňujú. „Na rozruch medzi šimpanzmi je háklivý najmä orangutan Filip, rozohní sa a kričí. Keď sa zasa deje niečo vo výbehu orangutanov, šimpanzy sedia nalepené na skle a k susedom pozerajú s takým napätím, akoby sledovali televízny program,“ opisuje svoje zážitky s primátmi chovateľka Katka Balážová.

Mláďatá rôzneho druhu by však úžasnými parťákmi byť mohli. Sú prirodzene zvedavé a hravé, rovnako ako ľudské mláďatá, sú ešte nepoškvrnené ostražitosťou a nedôverou k inakosti. Zoologička Silvia hovorí, že „v našej ZOO sme sledovali niečo podobné práve medzi potomkami šimpanzov a orangutanov. Kimani a Vilmos sú približne v rovnakom veku. Komunikujú spolu, odkedy sa prvýkrát videli. Keď sa orangutany hnevajú, vydávajú veľmi zaujímavý zvuk. Prskajú pri tom ústami. Kimani sa to od Vilmosa veľmi rýchlo naučila. Ich hra tak viditeľne spočíva vo vzájomnom pozorovaní sa a napodobňovaní jeden druhého, hoci spolu nezdieľajú jeden priestor.“ Navyše, výborne ovládajú svoj čuch, podobne ako iné zvieratá. To len ľudia tak veľmi stratili spojenie s týmto zmyslom.  

Viete, čo robia orangutany celý deň v ZOO?

„Snažíme sa, aby robili zhruba to, čo by robili vo voľnej prírode – jedli, hrali sa a voľačo montovali. Orangutany totiž s radosťou používajú kadejaké nástroje,“ hovorí zoologička Silvia Pirošková. V ZOO ich kŕmime päťkrát, strava im teda zaberie hodnú časť dňa, najmä, ak si jedlo musia vyberať z kŕmnych bední prstami. Veľkou zábavou je lopta naplnená semienkami. Po potravu si musia chodiť aj do spální, k ošetrovateľom či na desiatku iných miest v tom obrovskom výbehu.

Neskôr sa navzájom ošetrujú, hrajú sa alebo pospávajú vysoko nad zemou. Sú to veľmi kreatívne tvory. Čokoľvek, čo si pre ne umne pripravíme, sa precízne snažia rozobrať na čo možno najmenšie kúsky. Aj kartónovú krabicu s premyslene ukrytými orieškami roztrhajú skoro s chirurgickou presnosťou na rovnaké cimpr-campr. Až sa teploty vonku ustália a bude svietiť príjemne hrejivé slnko, od rána do večera sa pod ním budú vyhrievať a driemať.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Človek, palma olejná a orangutan

A čo my ľudia a orangutany? Nikdy sa nestretneme zoči-voči, bez skla a bez mreží. Aspoň nie v našej zoologickej záhrade. Všetkým divokým zvieratám v ZOO patrí, hoci sú od nás plne závislé, aspoň aká-taká suverenita. „Navyše, všetky ľudoopy sú pre človeka nebezpečné zvieratá, a to k nemu nemusia mať vyslovene zlý vzťah. Veď so svojimi chovateľmi majú vybudované úzke putá, sú to predsa vysoko inteligentné, emocionálne tvory. Viem si dokonca predstaviť, že by sa ich v prípade nebezpečenstva snažili ochrániť,“ vysvetľuje hlavná zoologička Silvia. To nebezpečenstvo pre človeka podľa nej spočíva v čomsi inom. Jednoducho len nevedia odhadnúť, čo je človek schopný zvládnuť, akú nimi vyprodukovanú silu znesieme. Ich kosti, koža či svaly sú oveľa väčšie a silnejšie ako tie naše – jeden orangutaní stisk rukou môže tú našu dolámať.

Súhlasí s ňou i ošetrovateľka Katka. “Hoci s nimi máme minimálny fyzický kontakt, niekedy sa predsa len letmo jeden druhého dotkneme. Napríklad, keď si berú z našich rúk potravu. Filip tiež rád ošetruje ranky, je veľmi pozorný a priateľský. Ak mám poranený prst a ukážem mu kde, chvíľu si to miesto premeriava a pozoruje ho, potom mi naň dá božtek. Je úžasný,” spomína ošetrovateľka.  

A aký je tento vzťah v opačnom garde – aké nebezpečenstvo pre orangutany predstavujeme my? „Medzi človekom a orangutanom panuje v prírodnom prostredí tropických pralesov ďalekej Indonézie a Malajzie konkurencia,“ hovorí zoologička. Doslova ide o boj o prírodné zdroje. Orangutany tento boj výrazne prehrávajú a spolu s nimi aj iné majestátne tvory z divočiny – slony, tigre či nosorožce, ale aj drobný hmyz a vtáctvo. Nezabudnime na pôvodných domorodých obyvateľov, ktorí tiež prichádzajú o svoj domov. Tipnete si, prečo je to tak?

Pre naše lieskovo-orieškové krémy, krémy na tvár, sviečky či dezodoranty a rúže na pery, šampóny, čokoládu a krmivá pre zvieratá, maslo a rôzne druhy polotovarov, dokonca aj pizzu. Všetky tieto produkty totiž obsahujú jednu pre biodiverzitu vražednú zložku – palmový olej. Nekontrolovateľný dopyt človeka po vylisovaných plodoch palmy olejnej má v končinách, v ktorých žijú orangutany, obrovský dopad na miestny ekosystém a ich prežitie v ňom. Za posledných 100 rokov sa pre ľudskú nenažranosť a žiadostivosť dostali orangutany na samý okraj vyhynutia – sú zapísané na červenom liste kriticky ohrozených druhov. Veď z nich za tie roky v divočine zostalo približne dvadsať percent – 80 percent voľne žijúcej populácie, Filipových, Mengaliných i Vilmošových príbuzných, je preč.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Čas hrá proti orangutanom

Aký je ich osud? Zabitý ako škodca, zjedený, predaný na čiernom trhu, alebo síce zachránený – no pre nebezpečenstvo smrti pri odlesňovaní radšej odchovaný v zajatí. Organizácie, ktoré sa venujú ich záchrane vo voľnej prírode, odhadujú, že v roku 2050 môžu byť zvyšky, alebo skôr trosky tropických dažďových pralesov na Sumatre i Borneu dávno bez slobodných orangutanov. Pre svetovú biodiverzitu, ale i pre históriu ľudského druhu, to bude veľká tragédia. Vo voľnej prírode žije už len niečo cez 13 tisíc jedincov,” hovorí smutne Silvia Pirošková. Posledná správa Svetovej organizácie na ochranu zvierat to potvrdzuje.

Do karát orangutanom nehrá ani príliš dlhý reprodukčný čas. “Úžasne pozorné starostlivé matky sa o svoje mláďatá starajú osem až deväť rokov, až potom privádzajú na svet ďalšie,” dodáva zoologička. Cieľom prírody bolo zrejme nechať mladé jedince naučiť sa od matky pomaly a precízne naozaj všetko, čo budú v živote na vlastnú päsť potrebovať. Teraz bojujú s časom o preteky a majú naň príliš krátke nohy.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo je vypustenie orangutanov žijúcich v zajatí do voľnej prírody veľmi ťažké, až nemožné. „Sotva by sa prispôsobili nástrahám života v divočine. Nikto ich celé tie roky neučil, ako sa vyhnúť nepriateľom – tigrom či krokodílom, ktoré plody zbierať a ktorým sa vyhýbať,“ vysvetľuje Silvia. Ani samotné matky, ak boli odchované v zajatí, takéto vedomosti nemajú. „Preto je podpora projektov na záchranu orangutanov a rehabilitačných centier operujúcich priamo v prírode dnes veľmi žiaduca – samozrejme, ak si neželáme o orangutany prísť,“ dodáva zoologička.

Všetko so všetkým súvisí

Od roku 2001 do roku 2017 sme podľa údajov Svetovej organizácie na ochranu prírody prišli pre odlesňovanie o 24 miliónov hektárov pôvodného tropického lesa v Indonézii. To je územie rozsiahle asi ako Spojené kráľovstvo. Dnes sa na ňom rozprestierajú stovky tisíc paliem olejných. Ak z tropických pralesov Indonézie a Malajzie zmiznú všetky živočíšne a pôvodné rastlinné druhy, zostane v nich len nudná monokultúra – nekonečné lány palmy olejnej bez života – mŕtvy les. Strašidelná predstava o budúcnosti.

Dnes sú totiž ešte stále tropické pralesy v tejto juhovýchodnej časti Ázie čímsi typické – stoja na rašeliniskách. To sú jedinečné trvalo zavodnené ekosystémy zarastené bujnou vegetáciou a prekypujúce životom – čosi ako mokrade. Všade to tam bzučí, žblnká a čľupká. Pri premene takýchto pralesov na plantáže palmy olejnej, predovšetkým vypaľovaním, sa do vzduchu uvoľňuje oveľa viac oxidu uhličitého ako pri bežných lesných požiaroch. Zatiaľ čo za bežných okolností rašeliniská ukladajú absorbovaný uhlík do pôdy, vypaľovaním, nadmernou ťažbou či odvodňovaním sa tento uhlík dostáva späť na povrch, uvoľňuje sa do atmosféry. Dám krk na to, že ste už počuli, s čím sa oxid uhličitý, nebezpečný skleníkový plyn, spája – s klimatickou zmenou.

„Ľudia by si mali uvedomiť, že akonáhle doslova vydoja jeden menší ekosystém na planéte, priamoúmerne to ovplyvní aj existenciu a kvalitu ďalších ekosystémov. Predstavme si to ako nejakú veľkú pavučinu s nahusto popretkávanými vláknami. Ak sa naruší jedno vlákno, pocítia to aj tie ostatné,“ zamýšľa sa hlavná zoologička. Možno si najskôr musíme uvedomiť, že potrebujeme chrániť naše slovenské lesy, rieky a mokrade. Potom snáď dozrejeme na to, aby sme chránili aj tú časť prírody, ktorá nám je na míle vzdialená. Všetko so všetkým súvisí, príroda je ako pavučina. To len my ľudia sme to, ktoviekedy, prestali vnímať.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Ako vyriešiť problém s palmovým olejom?

Je naivné myslieť si, že sa ho dokážeme zbaviť. Zrejme by to bolo i hlúpe. Palmový olej je všestranný, trvanlivý a cenovo dostupný. Navyše, na získanie rovnakého množstva iných rastlinných olejov, trebárs sójového či kokosového oleja, by sme zabrali štyri až desaťkrát väčšie územie na ich pestovanie. Takto by sme síce zastavili ničenie biotopov  v Indonézii a Malajzii, no rozšírili by sme ho v iných častiach sveta a pre istotu by sme tentokrát ohrozili úplne iné rastlinné a živočíšne druhy.

Absolútny bojkot palmového oleja a tuku nie je riešením ani preto, že sú naň odkázané stovky tisíc ľudí, pre ktorých je práca na plantážach jediným zdrojom obživy. Spôsobov, akým tento problém vyriešiť, sa však ponúka mnoho. Ochrana tropických pralesov z pozície miestnych vlád je neefektívna, prekvitá v nej korupcia a ľudstvu tak prirodzená byrokracia. Slabé je i dodržiavanie ľudských práv, najmä pôvodných obyvateľov, malí roľníci a farmári zas čelia diskriminácii a kriminálnym zločinom. Spolu s nimi aj ochranári prírody.

Zatiaľ čo na miestach, kde o pôvodné tropické pralesy a v nich žijúce zvieratá prichádzame, potrebujeme zvýšiť mieru vzdelania a povedomia o problematike drancovania pralesov, nám konzumentom produktov s palmovým olejom stačí urobiť málo. Musíme začať premýšľať o tom, čo vkladáme do svojich nákupných košíkov. Čítať etikety a zloženie. Od roku 2014 sú výrobcovia, ktorí do svojich tovarov pridávajú palmový olej či tuk, povinní uvádzať ho v zložení. Ak ho tam nenájdete, alebo sa tam píše len „obsahuje rastlinný olej“, pokojne to nahláste napríklad Štátnej potravinovej a veterinárnej správe. 

Navyše, od roku 2004 sa udržateľnejšou formou palmového oleja a tuku zaoberá nezisková organizácia Okrúhly stôl udržateľného palmového oleja (RSPO). Ich cieľom je, aby sa k spracovateľom, obchodníkom, ale aj k zákazníkom dostával len certifikovaný palmový olej od transparentných výrobcov, ktorí dodržiavajú ľudské práva a neprispievajú k úbytku pralesov a v nich žijúcich vzácnych druhov zvierat. RSPO tiež podporuje drobných poľnohospodárov a udržateľné iniciatívy na záchranu území a druhov postihnutých vykorisťovaním pre palmový olej. Prvým krokom k zmene tak môže byť nakupovanie len takých produktov, ktoré obsahujú certifikovaný palmový olej.

Vilmosov medailónik

Vilmos oslávi tento rok v decembri, krátko potom, čo sa nabažíme čokoládkami z mikulášskych balíčkov, svoje jedenáste narodeniny. Stojí tak na prahu svojej pohlavnej dospelosti. Na rozdiel od svojej mamy Mengaly je to veľký extrovert. Je hravý, výbušný  občas i drzý – tak, ako každé zdravé mláďa objavujúce svet a jeho hranice. V očiach sa mu zračí taká nevinnosť a dobrota, že by sme ho najradšej vyobjímali. Svoje ľudské vášne však musíme krotiť, brať ohľad na autonómiu každého tvora. Napriek tomu, že Filip je v porovnaní s Vilmosom jasne dominantný samec, stali sa priateľmi. Niekedy sa dokonca spolu hrajú. No príde čas, keď sa budeme musieť s Vilmosom, hoci neradi, rozlúčiť. Nesmieme si dovoliť nerešpektovať vnútornú hierarchiu sveta orangutanov a právo jedného dominantného samca na svoje územie. To malé strapaté orangutanča, čo sa tak rado váľa po zemi a cmúľa si prst, tak bude môcť založiť vlastnú rodinu a prispieť k tomu, aby sme tento jedinečný druh ľudoopov zachránili aspoň v zajatí. Ak by sme o ne prišli úplne, stratili by sme kus seba.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Zo života orangutanov vo voľnej prírode

Skutočný lesný muž

Orangutan obýva močaristé nížiny a nepreniknuteľné pralesy ostrovov Borneo a Sumatra. Na rozdiel od svojich súkmeňovcov, goríl a šimpanzov, drvivú väčšinu života prežíva v korunách stromov a na zem sa spúšťa iba vtedy, keď si zatúži spestriť jedálny lístok. Orangutany sú skutočnými lesnými obyvateľmi, úplne závislými na pralese, ktorý im poskytuje potravu aj prístrešok. V hustej spleti bujnej vegetácie sa naučili skvele pohybovať a v korunách stromov aj spávajú (vo výške 6-23 m). Tam si stavajú obrovské hniezda (priemer cca 150 cm) a starostlivo ich vystielajú lístím.

Hniezda veľkých samcov sa veľkosťou výrazne líšia. Keďže orangutan spáva vždy inde, každú noc si stavia nové hniezdo. Dokáže ho postaviť za pár minút, pričom pri jeho konštrukcii si vyberá vetvy, ktoré s istotou udržia jeho váhu. Ráno ho opúšťa a už sa doň nevracia. Niektorí usilovní jedinci za deň postavia i viacero hniezd. Mladšie orangutany na prenocovanie niekedy využívajú aj staré hniezda, ktoré si len trochu upravia. Orangutaní mladíci často spávajú v pároch, aby im nebolo smutno a tiež preto, aby sa zahrievali. Ak nemusia, nezostúpia na zem po celý svoj život. 

Ich telá sa dokonale prispôsobili akrobatickému životu a príroda ich obdarila najdlhšími rukami a najkratšími zadnými končatinami spomedzi ľudoopov. Hoci stavbou tela sa na človeka ponášajú najmenej, tvarom lebky sa mu podobajú najviac (teda aspoň samice a mláďatá). Samce dorastajú do výšky asi 150 cm, vážia asi 90 až 100 kg a vďaka dlhým predným končatinám siahajúcim až po členky (pri rozpažení dosahujú až 240 cm), pôsobia dojmom veľkých silákov. Keďže sú vyslovene stromovými obyvateľmi, ich ruky a nohy sa podobajú. Fyziognómia samca a samice sa však veľmi líši, čo je u ľudoopov ojedinelé. Samice zas vážia približne 40 kg (asi polovica hmotnosti samca). Dospelých samcov „zdobia“ výrazné tukové čierne kožné lícne laloky bez srsti, ktoré sú ich druhotným pohlavným znakom – ten sa začína vyvíjať až zvýšeným vylučovaním testosterónu. Dospelý samec sa tiež pýši výrazným hrdelným vakom, ktorý slúži k zosilneniu vydávaného zvuku a vysokým hrebeňom na lebke. Telo mu pokrýva dlhá hrdzavohnedá srsť, na pleciach, bokoch a končatinách hustejšia, na hrudi a chrbte zas redšia.

Vokálny repertoár orangutanov zahŕňa trinásť zvukov, ktoré dokážu vyslať až do vzdialenosti jedného kilometra. Pri komunikácii sa hlasivkové vačky samcov a samíc napĺňajú vzduchom, a tak sú ich zvuky dostatočne hlasné. V malej skupine si vystačia aj mľaskaním pier, pri ktorom formujú pery do tvaru takzvaného „letmého bozku“. Orangutany majú vynikajúci zrak a rozoznávajú aj farby. Vďaka blízkej evolučnej príbuznosti si orangutany a ľudia dokážu navzájom rozumieť v gestikulácii - podanie ruky chápu rovnako ako obojstranný znak priateľstva a rešpektu.

Takmer vegetarián

Orangutan sa živí takmer výhradne vegetariánsky a je najväčším konzumentom tropického ovocia v živočíšnej ríši. Obľubuje ho nezrelé (často veľmi kyslé a horké). Nepohrdne ani plodmi figovníkov, listami, kôrou stromov, pukmi kvetov či mladými výhonkami. Mnohokrát z plodov povyberá iba semienka, takže spustoší viac, ako skonzumuje, zanechávajúc pod stromami množstvo zvyškov.

Z času na čas si vegetariánsku stravu spestrí medom či drobnými živočíchmi – jaštericami, termitmi, hmyzom, vtáčími mláďatami či vajíčkami. Zbieraním potravy strávi prevažnú časť dňa. Vo svojom teritóriu pozná spamäti každý strom i jeho plody. Samci a samice si pri vyhľadávaní potravy navzájom nekonkurujú. Ťažší samci sa za potravou vydávajú viac popri zemi, samice sa naopak púšťajú najmä do horných poschodí pralesa. Vodu nachádzajú v dutinách stromov a listoch (v období sucha aj na zemi).

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Pohlavná dospelosť

Samce dosahujú pohlavnú dospelosť v siedmich až desiatich rokoch. Niekedy sa úplne rozvinú až po ďalších 15 rokoch – dovtedy im v tom môže brániť napríklad prítomnosť dominantného samca. Keď v teritóriu dominantný samec pominie, vtedy sa mladý samec začne meniť na nepoznanie. Jeho hmotnosť sa zdvojnásobí zo 45 kg na 100 kg, na lícach pod kožou sa mu uloží tuk vytvárajúc kožné záhyby v tvare polmesiaca a rovnako tak sa mení i jeho chovanie – je agresívnejší a hlasom si začína vymedzovať svoje územie (cca 1 až 5 km2).

Lícne laloky po oboch stranách tváre a veľký hrdelný vak slúžia ako mohutné rezonátory a samčí „spev“ vysiela žiadaným smerom, upozorňujúc samice či mladých samcov, kde sa práve zdržuje. Na území svojho teritória býva dominantný samec zvrchovaným vládcom a robí si nárok na všetky samice, ktoré vstúpia na jeho teritórium. No jeho dominancia nespočíva len v sexuálnej oblasti, svoje územie starostlivo zabezpečuje pred ostatnými samcami a skupiny samíc i mladých orangutanov ochraňuje pred nebezpečnými votrelcami.

Samice, ktoré pohlavne dospievajú v siedmich rokoch, si za otca svojich potomkov najradšej vyberajú veľkých samcov, totiž práve silný samec ponúka na svojom území najväčšiu záruku dostatku potravy a pokojnej výchovy mláďat. Po párení sa samce znova vracajú k svojmu samotárskemu životu a pretĺkajú sa životom na vlastnú päsť. Samice vidieť obvykle vo dvojici a s mláďatami. Samica privádza na svet svoje mláďa osem až deväť mesiacov po počatí, v hniezde vo vrcholkoch stromov. Mláďa sa rodí s bielymi fľakmi okolo očí i na iných častiach tela, pričom tieto fľaky postupne miznú. Váži asi dve kilá a pevnú potravu začína prijímať asi po pol roku. Je na matke celkom závislé a najbezpečnejšie sa cíti v jej náručí.

Prvé dva roky života ho s matkou viaže silné puto a do veku tri a pol roka, keď sa mladý orangutan začína pohybovať celkom sám, ho matka takmer stále nosí tesne primknutého k telu. Mláďa ju pritom vo všetkom napodobňuje, vyberá si rovnaké ovocie, rastliny či drobné živočíchy. Nezávislým sa stáva vo veku siedmich rokov. Mladé orangutany spávajú v hniezdach, ktoré stavajú matky, pokým sa nenarodí ďalšie mláďa. Vtedy ich matka vyháňa z „domu“ a sú donútené stavať si hniezdo samostatne. Samce vo výchove mláďat zvyčajne nezohrávajú žiadnu úlohu.

Orangutan sumatriansky

Orangutan sumatriansky

Vedeli ste o tom, že...?

Orangutany si samé dokážu vyrobiť jednoduché nástroje, ktorými vyškrabujú z dutín med alebo vylupujú jadrá. Veľké listy vedia používať ako dáždniky a malé modelovať do tvaru „zrolovaných“ pohárikov na pitie dažďovej vody. Ako jediné z ľudoopov zvládajú sériu zložitých úloh – zloženie skladačky, používanie znakovej reči či rozoznávanie symbolov. Istý zoológ zistil, že ak dá šimpanzovi skrutkovač, ten sa ho pokúsi použiť na rôzne úkony, ak ho dá gorile, jej prvou reakciou bude strach, potom pokus skrutkovač zjesť a nakoniec ho zahodí. Orangutan si však skrutkovač najskôr schová a pri najbližšej príležitosti ho použije na rozmontovanie klietky. Orangutany sú povestné umením unikať z klietok či výbehov. Dokážu otvoriť zámku, ale aj vyrobiť si rukavice zo slamy, aby preliezli elektrifikovaný plot.

Orangutan nedokáže prežiť bez tropického dažďového pralesa. Ničenie kalimantanských pralesov však stále pokračuje alarmujúcim tempom. Kalimantan, tretí najväčší ostrov sveta, ukrýva na ploche 700 000 km2 ohromné prírodné bohatstvo – rastie tu 11 000 druhov rastlín, 5 000 druhov stromov a 800 druhov orchideí. Napriek tomu tu v rokoch 1973 až 2010 vyrúbali takmer 40 percent lesov. Sumatra stratila v rokoch 1985 až 2007 v dôsledku ľudskej činnosti až 60 percent svojich lesov.

Kým cicavce existujú už 200 miliónov rokov, prvé primáty sa objavili až počiatkom treťohôr, teda asi pred 60 miliónmi rokov. Pred desiatimi miliónmi rokov sa z hlavnej vývojovej línie smerujúcej k človeku oddelila vetva gibonov. Orangutan sa oddelil pred ôsmimi miliónmi rokov. Vetva, z ktorej vznikli gorily a šimpanzy, sa oddelila pred piatimi miliónmi rokov. Krátko po oddelení šimpanzov sa objavil australopithecus, náš predpokladaný predok, ktorý mal lebku rovnako veľkú ako opica, chodil však už vzpriamene. Objaviteľ ohňa, Homo erectus s mozgom menším ako človek, ale väčším ako opica, sa vyvinul pred 1,5 miliónom rokov.

_________________

text: Diana Burgerová

foto: Tomáš Hulík

Článok bol pôvodne publikovaný v marcovom čísle magazínu MIAU (4/2021).