Z bratislavskej ZOO do divočiny: Po stopách zubra európskeho

Z bratislavskej ZOO do divočiny: Po stopách zubra európskeho

8. jún 2021

Spomienka chovateľa zvierat Petra Seleštiaskeho: "Pamätám si, keď sa pri zubrej ohrade v ZOO zlomil strom. Časť z neho padla do výbehu, druhá trčala von. Skúšal som sa naň navážiť, aby som ho vytiahol, no nepodarilo sa mi to – bol príliš dlhý a ťažký. Všimol som si, že ma Cvajan, náš samec zubra, pozoruje. Po chvíľke podišiel k zlomenému stromu, nabral ho medzi rohy a zhodil ho dolu. Ukázal mi svoju silu, no zároveň to bol prejav priateľstva v našom krehkom ľudsko-zubrom spoločenstve. Zubry odhalia svoj vzťah k človeku len vtedy, keď to samy chcú. Nikdy to nie je príliš často, aby ste si náhodou nezačali myslieť, že vás potrebujú. Ešte chvíľu na mňa hľadel, akoby vravel „nemáš zač“, potom odkráčal preč."

Bývali časy, keď sa po starom európskom kontinente voľne, nadivoko, túlali milióny cicavcov ťažkej váhy, najťažšie v dnešnej Európe – zubry a ich predkovia. Obrovské stáda zimbrulov, ako ich vznešene nazývajú Rumuni, spásali územia západnej, strednej i juhovýchodnej Európy. Jaskynné maľby, kosti a písomnosti ako dôkazy ich pradávnej existencie dodnes nachádzame od Pyrenejí až po Stredozemné more, od rieky Volgy až po juhovýchod Švédskeho kráľovstva, od Malej Ázie po súčasné Anglicko. V dobách, keď ešte spájala Aljašku s Sibír súš, prešli zubry z Európy aj na územie dnešnej Severnej Ameriky. Áno, zubor európsky je blízky príbuzný bizóna amerického.

O územia sa raz v mieri delili, potom zase o ne zápasili s prajeleňmi, jaskynným levom, vlkmi aj medveďom. Taký bol svet, keď sa ho pomaly začínal dotýkať človek. Tieto zmyselné, teplou kožušinou ovešané tvory, ktoré obývali Zem už pred zhruba troma miliónmi rokov, sme my, moderní ľudia, priviedli počas niekoľkých storočí k takmer úplnej záhube. K tomu, aby sme toto zlyhanie napravili, prikladáme ruku k dielu aj my v ZOO Bratislava. Podarí sa nám to?

Zubor európsky

Zubor európsky

Prírodný architekt 

Pôvodná prírodná krajina na územiach (aj na tom slovenskom), po ktorých kedysi bez okolkov kráčal zubor, vyzerala trochu inak ako dnes. Paradoxne, nebola tak zarastená lesmi. Semená náletových drevín a krov, či trus, ktoré sa ľahko šíria vzduchom, nemali pri spásajúcich kopytníkoch – zubrích krajinotvorcoch – šancu rýchlo vyrásť a pridusiť tak iné rastliny či pôdu. Aj vďaka zubrom preto existovali prirodzené lúky a pasienkové lesy. Tieto lúčne lesy bývali plné života – rástli tam borievky, šípky, brezy aj borovice, desiatky druhov rastlín a tráv, na ktorých vysedávali motýle. V kopytníkmi prekyprenej dýchajúcej pôde sa hemžilo plno dážďoviek, chrobákov a mravenísk.

S miznúcimi zubrami sa však menil aj ráz krajiny. Klesala rozmanitosť malých druhov vtákov a cicavcov, utíchol bzukot hmyzu a odumieralo pôvodné rastlinstvo. To začalo prehrávať bitku o svetlo, vodu a živiny s novou, invazívnejšou vegetáciou. Zrazu ju nemal kto spásať. Klimatické pomery krajiny sa začali meniť. Akokoľvek sa dnes človek snaží, tak unikátne životné prostredie, na ktorého tvorbe a udržaní sa podieľali aj tieto múdre divoké bylinožravce, sám nevytvorí. Aj preto je návrat zubrov domov, do európskej lesostepnej divočiny, dôležitý.  Potrebujeme do nej prinavrátiť diverzitu.

Nezanedbateľným príkladom prínosu návratu zubra do niektorých biotopov je ten zo Sibíri. Dlhodobo tam klesali počty jelenej zvery, v oblasti sa premnožila populácia najväčšieho predátora tamojších párnokopytníkov, vlka. O rovnováhu v tomto druhovom súboji o prežitie sa za krátky čas postaral zubor len svojim návratom – jelene začali pred vlkmi utekať naprieč zubrím stádom. A legendy vravia, že stretnutie vlka so zubrom môže dopadnúť ako stretnutie dvoch znepriatelených bojovníkov. Tragicky.

Osud spečatený človekom

Najskôr ho približne v 6. storočí vyhubili Angličania, potom Švédi, po Storočnej vojne v 15. storočí aj Francúzi a Nemci. Na území dnešného Slovenska vraj ulovil posledného zubra Matej Korvín vo Vígľašských lesoch. V 18. storočí zomreli posledné zubry aj v Rumunsku a v Bulharsku. Neraz padli za obeť ľudským ozbrojeným konfliktom. Zatiaľ čo v 19. storočí sa stal ich útočiskom Bielovežský zmiešaný prales so storočnými dubmi na poľsko-bieloruskom pohraničí, o sto rokov neskôr sa im to isté územie stalo osudným. Stratili plachosť k človeku a ani prvá svetová vojna s nimi nemala zľutovanie. Vyhubili ich hladní miestni, pytliaci aj nemeckí vojaci. Na jar v roku 1919 padol v tomto lese, ktorý svojou dlhou tichou existenciou patril raz litovským kniežatám, poľským kráľom či ruským cárom, posledný nížinný zubor. 

V čase, keď sa o tieto majestátne tvory s pôvabom šeliem z doby ľadovej konečne začali zaujímať vedci a biológovia, zostalo v celej Európe posledných 54 zubrov v biednom stave. Bolo to v roku 1924. Ľudskému vyčíňaniu nepodľahli len zubry z poloprirodzeného prostredia zoologických záhrad, zo súkromných chovov a tie najprispôsobivejšie jedince, ktoré sa pred krutosťou ľudskej ruky ukryli v tých najodľahlejších lesných útočiskách. Ostatné zubry kántreniu nížinatých prevažne listnatých lesov, rozširujúcemu sa poľnohospodárstvu a nárastu počtu obyvateľov, cielenému lovu na mäso a kožušinu či pytliactvu podľahli.

Aj preto existuje o pôvode, predkoch, zvykoch a biotopoch tohto prazvláštneho lesného mudrca toľko dohadov, toľko otázok. Záujem o ochranu zubrov európskych však z roka na rok narastá. V takmer každom návrate zubrov do divočiny má prsty medzinárodná iniciatíva Rewilding Europe. Vďaka ich systematickému a plánovanému návratu do divokej prírody, ktorému sa v odbornej terminológii hovorí reintrodukcia, sa dozvedáme o ich minulosti čosi aj prostredníctvom dneška. Čaká zubry, tieto najväčšie suchozemské cicavce nášho kontinentu, nádejná budúcnosť? My veríme, že áno.

Zubor európsky

Zubor európsky

Doma v Poľsku

Záchrana zubrov európskych sa stala jednou z hlavných tém medzinárodného spoločenstva ochranárov krátko po ich kompletnom sčítaní v 30. rokoch minulého storočia. V medzi dvoma vojnami sa topiacej a zdevastovanej Európe žila hŕstka ešte zdevastovanejších zvyškov populácie voľakedy tak dominantného zdravého zubra. Ich genetická rozmanitosť bola príliš nízka, príbuznosť v populácii zase veľmi vysoká. Nehovoriac o rôznych experimentoch súkromných chovateľov, ktorí sa pokúšali krížiť zubry s dobytkom.

Takúto slabú skupinu zubrov by okamžitá reintrodukcia a rôzne choroby možno  nadobro vyhubili. Na záchranu zubra ako druhu bola schopná necelá dvadsiatka zo sčítaných zvierat – sedem zubrov nížinného typu a asi dvanásť nížinno-kaukazských zubrov. Tak vznikla vôbec prvá európska plemenná kniha, o ktorej vydanie sa dodnes každý rok stará, okrem iných inštitúcií, aj poľský Bielovežský národný park. Ten je v súčasnosti domovom najväčšej, asi tisícčlennej voľne žijúcej populácie zubrov na svete. Návrat týchto ťažkých kopytníkov na územie Bielovežského pralesa sa podaril už v 50. a 60. rokoch minulého storočia.

Hoci sa záchrana zubrov pozitívne prejavila na viacerých európskych územiach, ľudia sú pre ne hrozbou aj dnes – napríklad nestabilná politická situácia, časté ľudské nedorozumenia a konflikty na území Severného a Južného Osetska bývajú pre jedno z najväčších divých stád zubrov vo voľnej prírode na Kaukaze smrteľnými. Vojna v Čečensku privodila tomuto druhu cicavca doteraz len nešťastie, na pytliakov si zas zubry musia dávať pozor najmä na Ukrajine.

V súčasnosti žije zubor podľa údajov slovenského Národného parku Poloniny v asi 32 voľne žijúcich populáciách v Európe. Z necelej desiatky tisíc zubrov, ktorú dnes v Európe evidujeme, žije vo voľnej prírode vďaka reintrodukcii niečo cez šesťtisíc z nich. V slovensko-poľskom pohraničí sa tu i tam, pradávnymi Vlčími horami, presúva asi 50 celoročne chránených zubrov. Žiadna z týchto čried však zatiaľ nie je dosť veľká na to, aby zabezpečila prežitie svojho druhu z dlhodobého hľadiska. Zubor teda stále patrí na červený zoznam, no vďaka niekoľkým úspešným návratom do divočiny už nepatrí do skupiny „zraniteľných“, ale do skupiny „takmer ohrozených“ druhov.

Spomienka zoologičky Martiny Nemčekovej: "Keď pred časom opúšťala bratislavskú ZOO mladá zubrica, jej matka Princezná takmer prerazila plot. Pochopiteľne, puto medzi samicou a jej mláďatami je silné nielen v ľudskej, ale aj zvieracej ríši. Hoci zubry vo voľnej prírode žijú oddelene, v zoologickej záhrade funguje zubria rodina inak. Unikátne. Stádo starých a mladých samíc sa v divočine zvyčajne drží pokope, zatiaľ čo samci žijú osamote, svoje stádo pozorujú a strážia z diaľky jedného až dvoch kilometrov. Prichádzajú k nemu väčšinou len v období párenia. V ZOO sú si samci a samice oveľa bližší. Princezná nad sebou v ten deň stratila kontrolu, bola zronená, inštinktívne vedela, čo sa deje. Všetci sme jej smútok cítili. Keby k nej vtedy neprišiel Cvajan, nezostal by kameň na kameni. Ak je bezmocná žena, muž ju jednoducho objíme. Takmer tonu vážiaci Cvajan sa s tým istým úmyslom oprel o samičkinu mohutnú hlavu čelom a zatlačil ju do úzadia. Princezná sa po chvíli upokojila. Sú to úžasné, svojské, citlivé a inteligentné tvory. Zažiť na vlastné oči takéto zubrie puto – to sa nestáva často."

Zubor európsky

Zubor európsky

Čo majú spoločné zubrica, krava a žirafa

Aké vlastne zubry sú? Zubry sú spoločenské, sociálne žijúce stádové tvory. Rodina hrá v ich životoch kľúčovú úlohu. Na príklade Princeznej a jej mláďaťa sme si vysvetlili, v akých blízkych skupinách zubry žijú – samice zvlášť, samce zvlášť – až na pár unikátnych výnimiek z poloprirodzeného prostredia zoologických záhrad a chovov. Nejeden zubor by si mohol vziať z nášho Cvajana príklad. Správanie celej skupiny vo voľnej prírode však ovplyvňujú najmä dve dôležité zubrie dámy – najdominantnejšia alfa krava, ktorá má výsostné právo prvého sústa potravy i dúška vody, a vodkyňa – najstaršia a najskúsenejšia krava v stáde. To ona rozhoduje o tom, z akej vody sa stádo s teliatkami napije, či kde sa napasú.

Zubor je inteligentné zviera, dá na skúsenosti a múdrosť starších. „V zvieracích spoločenstvách to funguje rovnako ako v tých medziľudských – predstavte si skupinku dievčat, jedna z nich je vždy najhlasnejšia, druhá fyzicky najsilnejšia, iné sa držia v úzadí, koexistujú v tichosti. Každá má inú povahu, inú prednosť. Presne takto to funguje aj v stáde zubrích kráv,“ vysvetľuje zoologička Martina. Aj naša Princezná zo ZOO sa už roky správa ako alfa krava.

Ak sa chytáte za hlavu a pýtate sa, prečo používam slová krava a teľa, potom čítate tento článok veľmi pozorne. No nepomýlila som sa, zubrice a zubry sú totiž fyziologicky ako kravy a býky. Dokonca i žirafa je ako krava a samcovi žiráf, hoci to znie skutočne podivne, jednoducho hovoríme býk. Všetko je to pre ich veľmi podobnú fyziológiu – fungovanie ich orgánových sústav, najmä tráviaceho traktu. 

Zubor európsky

Zubor európsky

Životná misia – potomstvo a ochrana až na smrť

Samci zubrov trávia väčšinu času oddelene od svojho stáda samíc – sú to hĺbavé tvory, samotári. Do bežných záležitostí stáda nezasahujú, riešenie nechávajú na samice či na prírodu. Ako dvoj či trojročný sa oddelia od svojich matiek, najmä pre vlastnú bezpečnosť pred hladnými vlkmi, sa zoskupia s inými samcami do dvojíc či do trojíc. Spolu sa bezstarostne túlajú lesmi a lúkami. Mladý osamotený tristokilový býček by bol pre svorku vlkov ľahkou korisťou, oveľa ľahšou ako väčšia skupina jedincov či jeden dospelý, takmer tonu vážiaci zubor.

Z dávnych priateľov sa však razom stanú rivali, keď si počas ruje každý z nich uzurpuje jedno stádo samíc. Zubrie súboje môžu byť pre jedného z nich prinajmenšom veľmi bolestivé, no neraz sú i smrteľné. Ak sa samcovi podarí získať si stádo zubrích kráv, musí naplniť svoju životnú rolu – postarať sa o to, aby na svet prišlo nové, silné a zdravé potomstvo a za cenu možnej smrti ochrániť čo najviac kráv zo stáda, ktorým hrozí nebezpečenstvo. To, ktorý zubor bude v stáde nakoniec úspešný, však závisí predovšetkým od samice, to ona má možnosť voľby.

Pozor na stereotypy                                                              

Mierumilovný alebo agresívny? Nebezpečný alebo na pohladenie? Naučme sa už my ľudia konečne nehádzať jednotlivé navzájom podobné skupiny ľudí, či dokonca zvierat, do jedného vreca. Sto ľudí, sto chutí – sto zubrov, sto pováh. „Jeden sa vám v prírode radšej sám vyhne tak, že ho ani nezbadáte, iný zubor príde opakovane na benzínovú pumpu neďaleko jeho teritória a nahnevaný ju rozbije,“ smeje sa Martina. Musíme nájsť ten správny spôsob, ako budeme vstupovať do ich osobného priestoru. Alebo tam radšej nevstupujme.

Opäť si to, pre lepšie pochopenie, trochu spersonifikujme. „Človek si predsa tiež bráni to svoje. Predstavte si, že sa vrátite domov z práce a ja, cudzí človek, tam sedím s kávou v ruke a mávam na vás pravicou. Dostanete strach, možno vás za pačesy chytí aj panika. Môžete na mňa zavolať políciu, môžete ma skúsiť vyhodiť z domu, v extrémnych prípadoch sa ma dokonca môžete pokúsiť zabiť. Zubry sú také isté – aj ony si len bránia priestor, svoj domov, pred narušiteľmi,“ vysvetľuje zoologička.

To platí o zubroch z divokej prírody, ale aj o tých zo zoologických záhrad. V rámci zachovania čo najprirodzenejšieho prostredia i správania zubrov nevstupujú naši ošetrovatelia a chovatelia do ich bezprostrednej blízkosti. Pracujú s nimi prostredníctvom hlasových povelov a naučených podmienených reflexov v súvislosti s jedlom, či už ide o kontrolu zdravotného stavu alebo učenia sa bezproblémového vstupu do transportných boxov. Dôležité, ba priam najdôležitejšie, je nevystavovať zvieratá zbytočnému stresu.

Zaujímavé je, že zubry, rovnako ako iné stádové zvieratá a ľudia, na seba dokážu prenášať emócie a aktuálnu náladu, jednoducho napodobňujú správanie druhých. Vo voľnej prírode to môže znamenať hromadný panický útek stáda. V našej ZOO, našťastie, nič také nehrozí, no pár úsmevných zubrích náladových momentov máme v talóne aj my. „Dnes 15-ročný Cvajan z duše neznáša, keď mu na svalnaté telo aplikujeme postrek proti muchám. Celý sa trepe a funí, aj Princezná je potom akási odutá. Ale inak sú to dobré tvory, dobré duše,“ hovorí s úsmevom chovateľ Peter.

Martina zase spomína na to, ako sa zubry občas zo života tešia naoko bez príčiny: „Vždy, keď im prinesieme niečo nové, aby sme ich zabavili, tešia sa ako malé deti. No občas sú šťastný aj vtedy, keď vo výbehoch nič zaujímavé nemajú. Akoby mali skromnú radosť z dostatku potravy a životného priestoru. Tú radosť z nich doslova cítiť, prenesú ju aj na mňa.“ 

Zubor európsky

Zubor európsky

Prémiová Prémia

Bolo to v utorok 13. októbra minulého roka, keď sa mladá zubrica Prémia vydala z našej ZOO na cestu za životom vo voľnej prírode až do južného Bulharska, do východnej časti pohoria Rodopy. Obrastajú ho pračudeské orchidey aj zakrpatené kosatce. Prémia sa pridala k dnes už jedenásťčlennému stádu prvých voľne žijúcich zubrov európskych z reintrodukčného programu na tomto území. Po storočiach trvajúcej zubrej ničoty vo východných Rodopách sa tak na tomto mieste deje od roku 2013, keď sem priviedli prvé zubry z tohto stáda, čosi nevídané. Skupina je životaschopná, naberá na sile a odolnosti, množí sa. V tomto najstaršom horskom pásme na Balkánskom polostrove žijúce supy egyptské, šakaly, jelene i vlci vtedy iste spozorneli – prastarý mudrc sa vrátil domov.

Spolu s Prémiou čakal nový život aj na zubriu samicu z maďarskej zoologickej záhrady. Skôr, ako ich nadobro vypustili do voľnej prírody k zvedavému stádu, museli obe zubrie mladé dámy podstúpiť aklimatizačný, viac ako mesiac trvajúci proces. Monitorovali ich sociálne správanie aj zdravotný stav, sledovali ich kontakt so zvyškom stáda z oploteného, bezpečného priestoru. Najviac sa o samice zaujímal mladý býček a tak sa veľmi rýchlo spriatelili. Vďaka jeho záujmu prijal zubrice razom aj zvyšok stáda – najmä vodiaca samica a chovný samec. A tak sme na Vianoce dostali ten najkrajší darček. Ešte skôr, ako sme stihli zasadnúť k štedrovečerným stolom, urobila Prémia na slobode, v divokej prírode, svoje prvé kroky smerom k novej rodine.

Zubor európsky

Zubor európsky

Prečo práve Prémia?

Prémia má silné a dobré gény po svojich rodičoch Princeznej a Cvajanovi, ktoré sú pre návrat zubrej populácie do divočiny často kľúčové. Jedince, rovnako ako stáda, sa musia znova naučiť odolávať nepriaznivým podmienkam, na ktoré sa za ten čas, čo sme ich z prírody vyhnali, nemali kedy pripraviť. Ak budú slabé, alebo sa im narodí slabé potomstvo, šanca na prežitie druhu býva mizivá.

Veľkú zásluhu na tom, že Prémia dnes žije slobodne, má koordinátor Európskeho záchranného programu pre zubry európske, Douglas M. Richardson. Aj táto organizácia, rovnako ako už spomínaná poľská, vedie podrobnú plemennú knihu ohrozených druhov zvierat, zubry nevynímajúc. Našli by ste v nej všetky zubry, ktoré kedy žili alebo sa narodili v našej bratislavskej ZOO – k tomu podrobné analýzy zubrej populácie, aj informácie o ich pôvode a genetike. Práve na základe nich získala Prémia odporúčanie na zaradenie do reintrodukčného programu pre obnovu populácie zubrov európskych v bulharskom pohorí Rodopy. Netrvalo to dlho a z bratislavskej v ZOO odchovanej mladej samici zubra sa stal bulharský, voľne žijúci zubar.

Prémia pritom nie je prvou zubrou dámou, ktorá opustila bratislavskú zoologickú záhradu v úmysle vrátiť sa do divočiny. Už v roku 2006 odišla do voľnej prírody samica Púpava. Dokonca ani nemusela ísť ďaleko – vstúpila do chráneného územia Národného parku Poloniny na východe Slovenska, kde sa od roku 2004 rozrastalo prvé reintegrované stádo. Vtedy sa Štátna ochrana prírody SR pripojila k Poľsku, Rumunsku a Ukrajine s cieľom vytvoriť stabilnú populáciu zubra európskeho v Karpatoch.

Tisíc a jedna Prémia

Podobných príbehov ako je ten Prémiin, sú dnes v Európe tisícky. V Poľsku, v Litve, v Nemecku, Holandsku a v Anglicku, ale aj Kirgizsku, na Ukrajine, v Rusku a Bielorusku. Mnohí si dnes uvedomujú, hoci z nich majú stále strach, že stabilná prítomnosť zubrov v regióne pomôže udržať hranicu medzi prirodzene hustými lesmi a polozalesnenými lúkami a pastvinami oveľa efektívnejšie ako človek. Otvorená krajina je lákadlom pre celú škálu malých hmyzích bezstavovcov, vtákov a cicavcov.

Ak sa rozhodneme, že budeme tieto tiché mohutné bytosti priamo chrániť, nepriamo, ani o tom nevediac, budeme chrániť oveľa väčší počet pre rozmanitosť krajiny dôležitých druhov. Navyše, zubor pri svojom pohybe po údoliach a kotlinách, trením sa o rôzne dreviny, konzumáciou, trávením a vylučovaním šíri živiny a zárodky rôznej vegetácie, ktorá raz bude prospešná pre iné zvieratá po celej krajine. Pokojne ho môžeme nazývať aj krajinným ekológom.

Budeme (ne)priatelia?

Zubry a ľudia mali od pradávna zvláštny vzťah. Hovorí sa, že tieto majestátne zvieratá dokázali rozoznať svojho lesníka podľa hlasu, podľa jeho špecifickej chôdze či chovania. Prichádzali k nemu až na dotyk, dokázal zmierniť ich vznetlivé správanie, upokojiť ich. Boli to časy, keď sme k zubrom prechovávali istú úctu a rešpekt, keď ony rešpektovali nás. No musíme si uvedomiť, že my sme ich pripravili o všetko – zaslúžia si teda nejaký čas, kým uveria, že už nie sme ich nepriateľmi.

 „Aj Cvajan a Princezná, vlastne všetci zvierací obyvatelia ZOO, poznajú svojich ošetrovateľov a chovateľov. Reagujú na nás inak ako na bežných návštevníkov, hoci okolo nich prechádzame v civile. Sú na nás zvyknutý, poznajú naše vône a nuansy. Aspoň ja mám takú skúsenosť,“ hovorí zoologička Martina. Najmä teraz v treskúcej zime, keď je návštevníkov v ZOO menej, sa niektoré stvory trochu nudia. Chýba im vrava a čudné, nové pachy – interakcia s neznámym.

Milí čitatelia, keď nabudúce navštívite našu ZOO, skúste sa zamyslieť nad tým, kto koho vlastne pozoruje – či ste sa vy prišli pozerať na naše zvieratá, alebo sa v skutočnosti hlboko do vás snažia vidieť práve ony...

Zubor európsky

Zubor európsky

Vedeli ste o tom, že...?

Zubor európsky je vzrastom o čosi menší ako bizón americký. Aspoň tak pôsobí. Je menej zavalitý, no na oplátku ma dlhšie končatiny a štíhlejší krk. Aj hlava bizóna európskeho je posadená trochu vyššie. Súvisí to s tým, že zatiaľ čo bizón sa k svojej potrave často skláňa k zemi, náš zubor sa za ňou načahuje až na stromy a kríky.

Jeden zubor dokáže za jeden deň spotrebovať aj 32 kilogramov potravy. Jeho strava sa čiastočne líši podľa toho, aké je ročné obdobie – na jar sú to mladé stromy, kríky a vetvičky, v lete si rád pochutná na trávach, výhonkoch, mladých listoch a ostružinách. S jeseňou svoju stravu obohatí o semená, halúzky a kôru, ktorá mu jedálniček spestruje aj v zime. Nebráni sa ihličnanom, silici a živici, žaluďom či hubám. A keď narazí na mach? To je radosť.

Pred takým zubrom-býkom sa musí do hora pozerať aj Zdeno Chára. Poriadne zubrisko sa totiž môže rokmi vytiahnuť až na 2,10 metra. Hoci, bežná výška týchto svalnatých tvorov je 190 cm – každý môže prekvapiť. Samice sú spravidla menšie o pár desiatok centimetrov. To isté platí, ak ide o kiláž. Tonový zubor nie je žiadnou raritou, zatiaľ čo samice môžu byť pokojne menšie takmer aj o polovicu.

Nové mláďa

Začiatkom júna tohto roka sa Princeznej a Cvajanovi narodilo ďalšie mláďatko, už jedenáste. Je to samička. Toto je ona: 

Zubor európsky

Zubor európsky

Zubor európsky

Zubor európsky

 

___________________ 

text: Diana Burgerová

foto: Tomáš Hulík

Článok bol pôvodne publikovaný v marcovom čísle magazínu MIAU (3/2021). 

 


Súvisiace články

Reintrodukcia zubra európskeho

21. 10. 2020

Samica zubra európskeho, Prémia, odišla zo zoologickej záhrady Bratislava, aby sa mohla pridať k ostatným voľne žijúcim zubrom v rezervácii vo východných Rodopách. Transport jednoročnej samice zo ZOO Bratislava sa uskutočnil v utorok, 13. októbra 2020. Prémia sa narodila 25. júla 2019 v ZOO Bratislava. Jej matkou je samica Princezná a otcom samec Cvajan.

Prečítajte viac