Karpatský les

Aj ZOO sa môže stať miestom diskusie o problémoch divokej prírody 

Problémom prírody naprieč kontinentami je čoraz menej priestoru pre divoké zvieratá. Podobný osud sužuje aj slovenský karpatský les s majestátnymi medveďmi, vlkmi či rysmi. Existujú však miesta, ktoré pre zvieratá vytvárajú stratené podmienky pre život – zoologické záhrady. Čoskoro sa do sveta Karpatského lesa, jedného z najstarších lesných celkov v Európe, budete môcť vydať aj v bratislavskej ZOO. Dominantou v ňom nebude nik iný ako medveď hnedý – presne tak, ako je tomu  v divokej prírode. Aké zmeny čakajú medveďa Félixa, zubry či kopytníky v ZOO? Porozprávali sme sa s jej riaditeľkou Júliou Hanuliakovou.  

Prečo je nový medvedinec vašou prioritou číslo jeden? 

Medvedí výbeh, ktorý máme v ZOO, vyzerá od 60. rokov minulého storočia rovnako. Bol jedným z prvých výbehov, ktorý v bratislavskej ZOO vôbec postavili a zároveň je dodnes jediným, ktorý stále slúži tomu istému druhu zvieraťa. Za tých 60 rokov sa však naša predstava o tom, v akých podmienkach by mal medveď žiť, radikálne zmenila. Úprimne, podmienky, v ktorých medveď dodnes žije, boli zastarané už v čase, keď mu výbeh stavali. Nešlo o žiadnu super modernú expozíciu. Navyše, medveď má v priestore ZOO veľmi dôležité miesto, je to prvé veľké zviera, ktoré návštevníci po príchode k nám uvidia. Tvorba nového medvedinca je čosi ako spoločenská objednávka – je to verejnosťou i odborníkmi najkritizovanejší výbeh. V ľuďoch tá betónová džungľa vyvoláva negatívne emócie. 

Ako sa vlastne Félixovi v tom výbehu darí? Ak sa nemýlim, žije v ňom už viac ako 20 rokov. 

Objektívne sa má dobre. Má 26 rokov a je zdravý. Keď sa na neho pozriete, má krásny lesklý kožuch. Jeho zdravotný stav a kondíciu chvália aj návštevníci z iných zoologických záhrad či z Európskej asociácie zoologických záhrad a akvárií (EAZA). Nezdá sa, že by mu niečo chýbalo. Ide skôr o vonkajšie pozorovanie – o životný priestor, ktorý má k dispozícii a o to, v akých neprirodzených podmienkach pre svoj druh žije. My vieme viac ako on, čo by si zaslúžil a čo k životu potrebuje. On sa v týchto podmienkach už narodil, nevie, že by mohol žiť aj lepšie. Hoci starostlivosť oň je skvelá, nemá taký život, aký by mať mohol. Postarať sa o jeho lepší život v prirodzenom prostredí je teraz našou povinnosťou a prioritou. 

Čo nové teda Félixa čaká? Ako bude vyzerať nový medvedinec?

Pred pár rokmi, keď sme navrhovali a stavali nový výbeh pre vlkov, bolo motivačnou vetou – nech je vlk vlkom. To isté platí aj teraz. Nech je medveď medveďom. V prvom rade bude medveď konečne žiť v lese s inými karpatskými zvieratami. Nový medvedinec totiž chceme vybudovať hneď vedľa expozície vlkov. Dnes to miesto obývajú zubry. Tie sa zase presunú tam, kde v súčasnosti žijú karpatské kopytníky. Im zväčšíme životný priestor až za senník – les tam vyzerá ako poriadna divočina. Teším sa, až tam tie zubry vypustíme a začnú robiť humbuk s popadanými stromami. Nový medvedí výbeh bude mať až päťtisíc metrov štvorcových. V porovnaní so súčasnými sto metrami, z ktorých značnú časť ešte tvorí priekopa, je to veľký rozdiel. Medvedia expozícia je navyše navrhnutá tak, aby sa dala rozdeliť na dva výbehy, ktoré sa budú dať kedykoľvek spojiť do jedného – podľa potreby. Bude tam aj jeden súkromný výbeh a ďalšie dva mini izolačné výbehy.

Znamená to, že Félix nezostane žiť sám a dočká sa spoločnosti svojich či iných druhov? 

Medvede sú samotárske druhy, tomu nášmu teda nevadí, že je sám. Ale áno, plánujeme k nám do ZOO priniesť ďalšie jeden či dva medvede. Ich počet závisí od toho, či k nám prídu napríklad dvaja súrodenci, ktorí sú na seba zvyknutí a budú môcť žiť v jednom z výbehov spolu. Aj preto bude medvedia expozícia taká členitá. Každý z medveďov potrebuje svoj vlastný životný priestor. Dva dospelé cudzie jedince nemôžeme v žiadnom prípade umiestniť do jedného výbehu. 

Odkiaľ tieto medvede do bratislavskej ZOO prídu? 

Pravdepodobne k nám prídu medvede zo štátnej zoologickej záhrady v Bojniciach. Tá slúži aj ako záchranná stanica pre medvede. Starajú sa o zranené jedince, ale aj o opustené mláďatá. Takéto medvede sa môžu potom, čo im vybavia rodokmene, zaradiť do výmenného programu zoologických záhrad. 

Na nákresoch k novému medvedincu som okrem medveďov videla aj vydry v jazierku. 

V medvedinci chceme experimentovať so zmiešanými druhmi – v jednom výbehu by sa tak mohli s medveďmi ocitnúť aj vlci a riečne vydry. Vlci by cez otváracie dvierka ich veľkosti mohli prejsť do medvedieho výbehu a v prípade potreby sa vrátiť späť. Medvede by však do vlčinca prejsť nedokázali. To isté sa týka aj vydier. Mali by svoj vlastný výbeh, ale spoločný priestor pri jazierku by mohli zdieľať s medveďmi. Uvidíme, ako sa budú znášať. Tieto druhy však vedľa seba žijú aj vo voľnej prírode.  

Na jednom z výkresov bol pohľad do medvedinca akoby z presklenej jaskyne, vyzeralo to úžasne. Podobne, ako keď na prízemí v pavilóne opíc sledujete z prítmia orangutany a šimpanzy. 

Nemám veľmi rada umelé skaly, symbolizujú pre mňa koloniálne zoologické záhrady. Oveľa radšej mám prírodný materiál, najmä taký, ktorý je prirodzený prírode v našom okolí. Keď už tu má byť umelá skala, tak nech je aspoň poriadne autentická. (smiech) Budem rada, keď sa nám do ZOO podarí priniesť tradičnú slovenskú stavbu – či už to bude chalupa, zrub s tmavými otesanými trámami, alebo nejaká hospodárska budova, napríklad sýpka. Proste niečo, čo je naše. Jednu stenu takejto stavby by sme potom vymenili za jednostranné vyhliadkové sklo, aby sme zvieratá čo najmenej rušili. 

My ich teda uvidíme, ale ony nás nie? 

Niektoré zvieratá majú rady prítomnosť ľudí, iné na nás nie sú až tak zvyknuté. Žiadne z nich však nechceme stresovať, ani nijako znásilňovať. Uvedomujeme si, že ich tu držíme v obmedzenom prostredí, preto sa snažíme im deň, vlastne celý život, zariadiť tak, aby bol čo najmenej stresujúci a čo najviac prirodzený. Kdekoľvek im môžeme pridať trochu slobody, ktorú definujeme možnosťou voľby, snažíme sa im ju dať. Často hovorím, že sa musíme vyhýbať takzvanému ZOO pornu. Prístup návštevníkov k zvieratám v ZOO je príliš jednoduchý, občas doslova až perverzný. Ľudia ich vo výbehoch vnímajú ako samozrejmosť a zakaždým, keď sa pozrú tam alebo inam, požadujú, aby sa im zvieratá nejakým spôsobom predvádzali. Tým, že sú pre nás neustále k dispozícii, vnímame ich ako niečo nižšej hodnoty. Ale zviera nie je vec, nie je to komodita, ktorú môžeme ovládať či doslova predávať. Nie nadarmo existujú medzi obchodom s bielym mäsom, prostitúciou a takýmto zoo pornom paralely.

Aké možnosti voľby bude mať k dispozícii Félix a ostatné medvede?

Chceme im vytvoriť atraktívne prostredie pre život, preto budú mať vo výbehu napríklad aj jazierko s vydrami, rôzne bobuľové kry a stromy, prírodné preliezky, úkryty, aj viac high-tech zariadenia ako skryté kŕmidlá na časové spínače. Nech sa slobodne rozhodnú, či chcú ležať v tieni alebo na slnku, či sa v zime schovajú do brlohu alebo si poležia na vyhrievanej skale. Výbeh by im mal poskytovať veľkú rôznorodosť a variabilnosť, aby si zvieratá deň vo svojej malej krajine mohli manažovať podľa seba. 

Prečo budú niektoré kŕmidlá na časový spínač? 

Pretože najlepšie nám všetkým chutí, keď preto musíme niečo urobiť. (smiech) Najviac sa tešíme z úspechov, ktoré sme ťažko dosiahli. Hovorí sa tomu pozitívny stres. Dôkazom toho sú veľmi známe experimenty, napríklad so slonmi. Keď pred nich ich ošetrovatelia položili melón len tak a vedľa neho melón zabalený v škatuli, položený v plechovej debne a ešte aj v sude, v 90 percentách prípadov sa slony, hoci hladné, rozhodli pre melón ukrytý v troch vrstvách. Oveľa viac ocenili to, na čom museli popracovať. Aj zvieratá, rovnako ako my ľudia, rady riešia hlavolamy, zabávajú sa a víťazia nad prekážkami. Veď vo voľnej prírode im čelia neustále. Keď dokážu vyriešiť problém, získavajú tým pocit sebavedomia. Najkrajšie expozície sú práve také, pri ktorých môže človek objavovať nielen fyzický zjav zvieraťa, ale aj jeho mentálne schopnosti. Naším cieľom teda je, aby naši návštevníci pochopili, že tie zvieratá sú naozaj múdre a inteligentné. A inteligenciu predsa meriame tým, ako veľmi sme schopní reagovať na zmeny prostredia a prispôsobiť sa im, akú máme schopnosť riešiť problémy a ako zvládame svet okolo nás. My ľudia máme trochu posunutú definíciu inteligencie – ako keby bola iba niečím, čo dokážu len ľudia. To však ani zďaleka nie je pravda. 

Vráťme sa ešte k Félixovi. Zvládne opustiť po viac ako 20 rokoch svoj bezpečný malý betónový domov a vymeniť ho za tisícky metrov štvorcových lesa? Nebude z toho v šoku?

Keď sa zviera dostane do prostredia, ktoré má v genetickej pamäti, malo by v celku prirodzene vedieť, čo má robiť. Neobávame sa, že z toho dostane šok, ale určite to pre neho bude zážitok iného druhu. Veríme, že sa novému miestu dobre prispôsobí. Radili sme sa o tom aj s odborníkmi z organizácií a záchranných staníc, ktorí sa starajú napríklad o týrané medvede. Vravia, že presun zo zlých podmienok do lepších znášajú zvieratá vždy dobre. Aj medvede, ktoré sa narodili v zajatí v klietkach nie väčších ako 2x2 metre, si  po presune do prírodného výbehu rýchlo zvyknú. Félixove ošetrovateľky však vravia, že môže mať akúsi poruchu autistického spektra, budeme ho teda veľmi pozorne sledovať. Dôležité je, aby si so sebou do nového výbehu priniesol nejaké známe predmety, na ktoré sa môže fixovať, kým si zvykne na nový výbeh. 

Aj medveď môže byť autista?

Existuje taká zaujímavá teória. Vypracovala ju americká vedkyňa, aktivistka a autistka Temple Grandin, jedna z najvýraznejších postáv boja za zlepšenie podmienok života zvierat v ľudskej opatere. Významne svojou teóriou prispela napríklad k tomu, ako sa dnes odvádzajú zvieratá na bitúnky. Ide o to, aby si ani neuvedomili, že idú ma smrť, až kým si to už uvedomiť nestihnú. Temple sa celý život zaoberá paralelami vnímania sveta autistami a zvieratami. Tvrdí, že lepšie rozumie zvieraciemu pohľadu na svet, pretože ho sama prostredníctvom svojho autizmu vníma tak, ako keby bola zvieraťom. Niektorí vedci túto jej teóriu posunuli ešte ďalej, tvrdia, že autizmus je akoby vývojovým zvratom – atavizmom. Ide o znovuobjavenie sa istých znakov alebo vlastností po našich vzdialených zvieracích predkoch, ktoré z vývojového hľadiska už nepotrebujeme – v dnešnom svete už pre nás nie sú funkčné, práve naopak. A tak anomálie v podobe detí narodených s chlpatým telíčkom alebo s chvostíkom považujú za spomienku na našu skutočne zvieraciu minulosť, podobne ako autizmus. Človek predsa je zviera, nezabúdajme na to. Iní vedci s týmito tvrdeniami vôbec nesúhlasia. Ale vďaka tomu je veda vedou, vznikajú nové experimenty, štúdie a teórie.  

To, že sa bude stavať nový medvedinec, je však len jedným dielikom oveľa väčšieho celku a hlbšej myšlienky – vytvorením karpatského lesa v ZOO. Je to tak? 

Cítime, že našou povinnosťou je v prvom rade predstaviť návštevníkom zvieratá, ktoré žijú okolo nás, v našej prírode. Preto sme sa rozhodli venovať veľkú časť ZOO práve karpatským zvieratám. Od obojživelníkov, netopierov a malé cicavce, kopytníkov a dravcov až po medvede. Chceme, aby mali naši návštevníci možnosť tieto zvieratá zažiť. Kedysi chceli byť ZOO jedna ako druhá, chceli vlastniť najmä veľkú päťku – žirafy, nosorožce, slony, levy a hrochy. Dnes je trendom zvýrazňovať skôr spojenie medzi zvieratami a miestom, kde sami žijeme. Väčší zmysel to dáva aj z ekologického hľadiska – pre miestne zvieratá už tu máme vytvorené ideálne podmienky pre život a určite sa v nich budú cítiť lepšie ako polárny medveď, ktorý by len ťažko prežil slovenské leto. Navyše, tieto zvieratá sú ambasádormi svojich divokých druhov tam vonku. Skutočnosť, že naši návštevníci sa zoznámia práve s nimi, má pridanú hodnotu v tom, že potom môžeme efektívnejšie rozprávať o tom, akým problémom čelí naša divoká príroda a naša zoo sa môže stať miestom diskusií o týchto problémoch. Len nedávno, 24. apríla, sa na Deň Zeme podpisovala vyhláška, vďaka ktorej sa vlci stali chránenými druhmi. Ideálnym miestom na podpis takejto vyhlášky by podľa mňa bola práve zoologická záhrada a náš výbeh pre vlkov, ktorý bol v rámci zoologických záhrad v roku 2018 ocenený ako najlepší. 

Na tom, ako dnes vyzerá vlčí výbeh v bratislavskej ZOO, ste sa svojou architektonickou štúdiou podieľali práve vy spolu s vaším štúdiom ZOO Design v Seattli. Ako ste sa k architektúre ZOO vlastne dostali?

Keď som v roku 2001 odišla do USA na stáž, najskôr som v rámci UNESCO pracovala na ochrane pamiatok v Seattli, no a potom som vďaka práci pre Správu národných parkov (U.S. National Park Service) vstúpila do iného sveta architektúry, o ktorom som predtým nemala ani potuchy. Zistila som, že na svete existujú ľudia – architekti, krajinní architekti, grafici či statici, ktorí pracujú len na zadaniach pre zoologické záhrady po celom svete. Práve tu v Seattli, vo Woodland Park ZOO, nastala veľká revolúcia vo vnímaní toho, akým spôsobom môžeme zvieratá v zoologických záhradách predstavovať verejnosti. Išlo o koncepciu nového výbehu pre gorily, ktoré už nemali žiť v klietkach, ale v prírodnom kaňone s otvorenou oblohou. Volá sa to immersive design – ponorenie sa do prírody. 

Aký vplyv má takýto dizajn na návštevníka ZOO?

Nejde len o to, aby zvieratá v ZOO žili v akejsi napodobenine svojho prirodzeného prostredia, ale o to, aby sa ľudia, ktorí ich chcú vidieť, museli za nimi vydať na dobrodružnú cestu. Návštevník sa musí sám rozhodnúť, že sa mu oplatí odbočiť z hlavnej cesty a vydať sa sústavou všelijakých splietajúcich sa chodníčkov vedúcich až na lúčku pred priezor do kaňonu, kde tie zvieratá, napríklad gorily, nájde. Dobre nadizajnovaná expozícia v ZOO je taká, pri ktorej návštevníci zvieratá nerušia pri ich každodennom živote. Imerzívna kvalita tohto priestoru spočíva aj v tom, že ľudia sú tam hostia a zvieratá sú tam domáci. Zviera a krajina sú jedným celkom. My ľudia sme tam na návšteve, rešpektujeme potreby zvierat a prírodu. To ony tu boli prvé. 

Má aj bratislavská ZOO svoju imerzívnu kvalitu priestoru? 

Máme tu skutočne veľmi zaujímavú prírodu, krásnu krajinu od charakteru Podunajska okolo riečky Vydrice, cez náhorné plošiny a staré lúky a polia. Tie už sa vo svete tiež dnes stávajú chránenými územiami. Mnohé spoločenstvá vtákov sa vyvinuli práve v takýchto symbiózach s poľnohospodárskymi aktivitami človeka v kultúrno-prírodnej krajine. My to tu všetko v tej našej bratislavskej ZOO máme, musíme to len správnym spôsobom uchopiť a odprezentovať. 

V čom je architektúra ZOO iná ako trebárs tá mestská?

Dodnes bojujem s architektmi, ktorí sa snažia robiť projekty v ZOO, no berú ich zo zlého konca. Architektúra zoologických záhrad nie je o pohľade zhora, to je jeden zo základných omylov architektov. Účelom pobytu v zoologickej záhrade je zarámovať si zviera a prírodu, ktorej je súčasťou, v estetických medziach a obrazoch. Musíme pritom teda myslieť na zviera, ale aj na návštevníka. ZOO dizajn sa teda pohybuje na rozhraní tvorby krajiny, zoológie, behaviorálnych vied, scénografie a interiérového dizajnu. Súčasťou práce pre zoologickú záhradu je porozumieť krajine, ktorú má tá ktorá ZOO k dispozícii a vymyslieť, ako pracovať s ňou, nie proti nej. Keď ZOO navrhujeme v súlade s našou krajinou, ktorá vznikla prirodzenými prírodnými procesmi, potom budú aj samotné výbehy samoudržateľné. Kým tie procesy nenarušíme, naša krajina bude vyzerať tak, ako vyzerá až dovtedy, kým sa prírodné podmienky v nej nezačnú meniť samé. Aj naša ZOO je jedinečná v tom, aký má obrovský potenciál vo svojej krajine, no ten doteraz nebol príliš využitý. No a aby som nezabudla, tie najlepšie výbehy v ZOO vznikajú vtedy, keď nad nimi premýšľame tak, ako keby sme sami boli tými zvieratami, ktoré v nich majú žiť. 

Dá sa to bez toho, aby ste vôbec tušili, ako sa napríklad taký medveď správa v divokej prírode alebo trebárs v iných zoologických záhradách? 

Určite nie. Najskôr sa musíme o živote týchto zvierat čo najviac naučiť, ale len poznatky iných zoologických záhrad nám stačiť nebudú. Našim vzorom je príroda, nie iná zoologická záhrada. Preto musíme vyjsť von z tejto bubliny, konzultovať a radiť sa s inými skupinami ľudí, ktorí sa týmto zvieratám venujú. Prvým zdrojom informácií a skúseností sú záchranné stanice. Väčšinou v nich pracujú pre vec hlboko zapálení entuziasti, niektorí z nich sú aj zoológovia. So zvieratami majú praktické skúsenosti, vyznajú sa aj v starostlivosti o ne, a to v rôznych, často vypätých situáciách. Potom sú tu ľudia, ktorí riešia konflikty ľudí a zvierat. Pracujú priamo v teréne a správanie týchto zvierat majú odpozorované z úplne iného uhľa pohľadu. Možno sú ich názory úplne protichodné s tými zoologickými, no aj z ich skúseností sa máme čo o zvieratách naučiť. Komunikujeme aj so súkromnými chovateľmi, ktorí síce tiež stoja na úplne inej názorovej rovine ako my v ZOO, ale zvieratá, ktoré chovajú, poznajú lepšie ako ktokoľvek iný. A potom tu máme biológov, ktorí tieto zvieratá doslova študujú. 

Ako je na tom projekt nového medvedinca teraz? 

Prvotnú štúdiu v grafickej podobe už máme vypracovanú. Tá obsahuje všetky priestorové požiadavky aj to, akým spôsobom budú s medveďmi pracovať ošetrovatelia či to, ako ich uvidia návštevníci, aký kde použijeme materiál. Práve robíme výberové konanie na architektonickú firmu, ktorá by nám to celé rozpracovala ako architektonickú štúdiu. Následne budeme žiadať o najrôznejšie povolenia, ktoré musíme na stavbu takéhoto výbehu získať. Pracujeme aj na vizualizáciách a pripravujeme sa na fundraising. Po architektonickej štúdii príde na rad architektonický projekt – všetko sa do detailov rozkreslí, niekde sa možno ešte pridajú dvere, ale nič zásadné sa už meniť nebude. Po architektonickom projekte bude nasledovať stavebný projekt. Ten slúži na fázovanie stavby, opisuje konkrétny a detailný sled časových aj priestorových udalostí, ktoré sa na stavbe musia uskutočniť. Všetko sa plánuje na dni. Jeden stroj prichádza, druhý odchádza. Jedni murujú, druhí maľujú a tak ďalej. (smiech) 

Bude mať stavba medvedinca vplyv na chod ZOO?

Chceli by sme stavať mimo hlavnej sezóny, teda túto jeseň a v zime, no pravdepodobne budeme v tom období aj tak musieť uzavrieť časť ZOO. Poslednou expozíciou, ktorú budú môcť návštevníci pár mesiacov vidieť, budú vlci. Karpatské kopytníky, zubry aj jazdiareň budú počas stavby uzavreté. Stavebné stroje však návštevníkov rušiť nebudú, do areálu budú vstupovať z druhej strany ZOO, nie cez návštevnícky vchod. 

Kedy si môžeme do kalendára napísať, že už môžeme navštíviť karpatský les? 

Hoci optimistický odhad je leto 2022, držme sa radšej toho realistického, ktorým je jeseň budúceho roka. Hrubá stavba sa bude realizovať tak či tak ešte tento rok v zime, ale dokončovacie práce – výsadba, uchytenie rastlín a privykanie si zvierat na nový výbeh, to ešte nejaký čas potrvá. Istý čas budeme zvieratá v novom prostredí len pozorovať, ako sa im darí. Keď bude všetko v poriadku a vychytáme všetky nedostatky, potom karpatský les otvoríme aj pre verejnosť. 

Koľko to vlastne bude celé stáť? 

Projekt medvedinca a s ním späté práce v ZOO nás budú odhadom stáť jeden milión eur. Finančný príspevok pol milióna eur na tvorbu karpatského lesa tvoria kapitálové výdavky z rozpočtu Magistrátu mesta Bratislavy. Z vlastného marketingového rozpočtu nám mesto platí napríklad projektové vizualizácie. Navyše nás v dobrom tlačia vpred a povzbudzujú nás v práci, čo si veľmi vážime. Už som spomínala, že pripravujeme aj fundraisingovú kampaň, z ktorej by sme chceli vyzbierať druhú polovicu. Zároveň máme k dispozícii ešte peniaze z kampane na podporu medvedinca s názvom Za krajší domov v tieni stromov. V nej sa pred rokmi vyzbieralo jedenásťtisíc eur od ľudí a šesťtisíc eur zase tvoria sponzorské dary. Tieto peniaze sú účelovo viazané na medvedinec, na ktorý ich určite využijeme. 

Aké zmeny ešte chystáte v ZOO po medvedinci a karpatskom lese?

Zoo chceme pomaly reorganizovať do biogeografických celkov. Chceli by sme odkryť a vyčistiť Vydricu a vybudovať v nej podunajské akvárium s podhľadom pod vodu. Len málokto pozná svet, ktorý existuje pod hladinou tohto vodného toku. Pracovne ho už dnes voláme U veľkej vyzy, aby sme vzdali hold najväčšej rybe, aká kedy plávala v našich vodách. Hoci chceme návštevníkom odprezentovať najmä našej prírode blízke zvieratá, radi by sme zachovali aj tradíciu exotických zvierat. Máme v pláne vybudovať expozíciu Krásna Afrika (v swahilčine, jednom z najrozšírenejších jazykov afrického kontinentu: Mzuri Afrika). Pôjde o zmiešané výbehy afrických zvierat, predovšetkým kopytníkov, ktoré by v rôznych častiach dňa prichádzali k veľkým napájadlám. Spoločnosť by im robili, a teraz možno niekoho veľmi prekvapím, nelietavé vtáky – tučniaky. Aj ony totiž žijú na africkom kontinente. Našim snom je však vybudovať aj iné menšie exotické celky.

Aké?

Vstupnú časť do zoologickej záhrady voláme malá ZOO. Množstvo rodičov s deťmi sa ďalej ako po prvé detské ihrisko, možno po pavilón opíc, ani nedostane. Aj preto by sme v tejto časti chceli vybudovať biogeografický celok Južnej Ameriky. Bol by to exotický karneval farieb a zvukov. Privítanie ako sa patrí. Chceli by sme, aby návštevníci od samého začiatku vnímali, že vstúpili do iného sveta, než na aký sú bežne zvyknutí. Aby mali svet na dlani. Aby jednou návštevou ZOO spoznali okrem vlastnej prírody a tej africkej aj Austráliu, Tasmániu či Madagaskar. Rekonštrukciu potrebuje aj Údolie vtákov, ktoré je teraz veľmi zanedbané. Chceli by sme ho vybudovať v štýle juhovýchodnej Ázie. Možno sa teda raz dočkáme aj toho, že nám orangutany budú rúčkovať ponad hlavy a spúšťať sa na ostrovčekoch na jazierkach. V krátkom čase na svoje odhalenie u nás čaká nová voliéra pre papagája Ara. No a v pláne máme aj dočasné, takzvané cestujúce expozície na lúke pri vstupe do ZOO – krásne by sa tam vynímala hala motýľov alebo morských koníkov. 

Aj medveď je len „človek“ 

Viete si predstaviť, aká by bola slovenská divočina bez medveďov či vlkov? Smutná, pustá a bez prekvapenia. Vždy, keď sa vyberieme do hustých karpatských lesov, kráčame v nich s rešpektom, ostražitosťou a s otázkou, ktorá začína slovami – čo keď. V takých Alpách dnes už sotva stretneme akéhosi majestátneho divokého tvora. Aj v tom spočíva krása slovenskej prírody – ešte stále je plná rozmanitého života a zvierat, ktoré tu boli oveľa skôr ako my.

Tomáš Hulík, prírodovedec a dvorný fotograf bratislavskej ZOO, ktorý svojho času pracoval na výskume o správaní bobrov, má blízko aj k medveďom. V divokej slovenskej prírode ich sledoval viac ako šesť rokov. Potichu sa usádzal do húštin zmiešaných jedľovo-bukových lesov vo Vysokých aj Nízkych Tatrách, pod Poľanou, v horskom systéme Karpát. Najlepšie sa mu ich stopovalo v zime, keď je zem vlhká alebo pokrytá poriadnou vrstvou snehu. Stopa zadnej medvedej laby je približne taká veľká ako ľudská. Tiež má päť prstov, zdobia ich však obrovské pazúry. 

„Medvedia populácia skvele korelovala s úrodou bukvíc. Keď ich bolo dostatok, v zime nespali. No keď ich bolo málo, väčšina medveďov radšej zaliezla do svojich brlohov. Spánok, alebo skôr hibernácia, sú lepšie ako škvŕkanie v žalúdku,“ hovorí Tomáš. A či o jeho prítomnosti vôbec vedeli? Samozrejme, keby o ňom nemali ani potuchy, mohlo by sa im niečo zlé stať. 

Noemova archa

Len málokto však na potulkách vo voľnej prírode stretne zvieratá karpatského lesa, ak ich cielene nevyhľadáva. Na vlka, medveďa, rysa alebo zubra narazíme skôr vo večerných správach a v zoologických záhradách. Jeden zdroj nám ich prostredníctvom reportáží často stereotypizuje ako pre človeka nebezpečnú, dokonca škodnú zver. A pritom v prírode škodca neexistuje, všetko sa v nej vyvažuje samé. Zvieratá vedia, aké je ich prirodzené miesto v ekosystéme. To len človek si o sebe myslí čosi viac, zabudol na svoje miesto v prírode. Máme možnosť pretvárať a prerábať krajinu a miestami to, bohužiaľ, robíme veľmi zlým spôsobom. 

V ZOO zase zvieratá vidíme z dostatočnej vzdialenosti a za zábranou. No zatiaľ čo množstvo návštevníkov sa na zvieratá v zoologických záhrad pozerá doslova len ako na exponáty, neuvedomuje si, akú dôležitú funkciu v zachovaní druhov ZOO majú. „Aj v bratislavskej ZOO žijú druhy zvierat, ktoré už vo voľnej prírode vyhynuli, alebo čoskoro vyhynú. Sme teda akousi zásobárňou, Noemovou archou geneticky stabilných jedincov, ktoré sa, keď sa dá ich prirodzený ekosystém do poriadku, možno raz budú môcť vrátiť domov,“ hovorí Tomáš Hulík. Možno podobný osud čaká aj karpatské lesy. Celá ich biodiverzita je dnes ohrozená ľudskou činnosťou.  

Medvede nie sú premnožené

„Mám jednu krásnu skúsenosť s medveďom,“ rozpráva Tomáš. Keď v Tatrách pred pár rokmi nakrúcal dokumentárny film o orlovi skalnom, musel zájsť hlboko do lesa, mimo turistický chodník. Zatiaľ čo medveď vie, že po turistických trasách sa mu pre stret s človekom neoplatí chodiť, v útrobách lesa je pánom on. „Jasné, niekedy sa stane, že medveď vytrasie turistu aj s ruksakom, v ktorom schovával zle zabezpečenú klobásku. Medveď také čosi zacíti na veľkú vzdialenosť,“ vysvetľuje Tomáš. To už je však podľa neho chyba samotného turistu. 

A podobnú urobil aj on sám. „Sedel som v kryte a pozoroval som prírodu, no neuvedomil som si, že mám v ruksaku len tak pohodený rožok s paštétou. Medveď to zrejme zacítil a tak okolo mňa dlho krúžil. Do krytu sa však za mnou neodvážil, vedel, že je tam človek. Situáciu vyhodnotil ako bezpečnú a tak sa pobral preč, úplne normálne a prirodzene,“ hovorí fotograf. Zo štatistík vyplýva, že za posledných 30 rokov zomrelo v TANAP-e 500 ľudí, no nikoho z nich nezabil medveď. Je pravdepodobnejšie, že na nás spadne strom alebo sa utopíme v rieke, než aby na nás zaútočil medveď.  A to ich na území Slovenska žije, podľa posledného mapovania, tisíc až tisíc tristo. 

Od poľovníkov či lesníkov dnes často počúvame, že medveďov je príliš veľa, že sú premnožené. Tomáš s tým však nesúhlasí, dokonca hovorí, že sa toto tvrdenie účelovo zneužíva na ospravedlnenie lovu odstrelom. „Existuje základné ekologické pravidlo, ktoré hovorí, že početnosť takto vrcholového predátora je len taká, koľko má k dispozícii potravy a životného priestoru,“ vysvetľuje Tomáš. Medveď je všežravec, miluje bukvice, sekundárne povysádzané smrečiny a ich kôru, limbové oriešky, šípky a trnky, bobule, korene a hľuzy, mravčie či osie larvy, ale nepohrdne ani mäsom. 

Je totiž scavengerom – žerie mrciny, ktoré uhynuli prirodzenou smrťou, ale zavíta aj k zdochline, ktorá v prírode zostala po hladných vlkoch či líškach. Hovorí sa tomu sanitárna funkcia – medvede tak zabránia tomu, aby sa v prírode šírili choroby. Ak by boli aj dnes tatranské potoky plné pstruhov, ako bývali voľakedy, iste by si pochutnali aj na nich. Človeka však za svoju korisť nepovažuje. Môže nás vyhodnotiť iba ako nebezpečenstvo pri nečakanom strete, alebo pri ochrane svojich mláďat. Medveď je vo svojej podstate plaché zviera, pamätajte na to, keď budete niekde počuť opak. A to, že sa vo vašej blízkosti postaví na zadné laby ešte neznamená, že chce na vás zaútočiť. Snaží sa len zistiť, čuchom aj zrakom, s kým má tú česť. 

Neprispôsobivé medvede alebo ľudia? 

Medveďom však my ľudia sami vytvárame problémy s potravou aj životným priestorom. Malé zásahy do biotopu ešte zvládnu, myslí si Tomáš, tým veľkým sa však už prispôsobujú ťažšie. Jedným z najvypuklejších problémov je ničenie starých lesov a pralesov. Nie je totiž les ako les. Na území Slovenska zostalo nie viac ako pol percenta pôvodných, človekom nedotknutých lesných území. To je len asi desať tisíc hektárov lesa z dvoch miliónov na celom Slovensku. Nik z nás – ani ja, ani vy či súčasné medvede žijúce na našom území, sa nedožijeme návratu a obnovy lesov bez zásahu človeka, ani keby sme všetky lesy v krajine nechali odteraz robiť si veci po svojom. „Kým les dorastie do takého klimaxového, perfektného pralesného štádia, potrvá to vyše sto, možno aj tristo či štyristo rokov,“ vraví Tomáš.

Domy, byty, chalupy, cesty a hotely staviame čoraz bližšie medveďom prirodzenému prostrediu, neraz ich preto pristihneme pri nezabezpečených odpadkových košoch. „No a potrestať medveďa, ktorého prilákal otvorený kontajner, zastrelením, nie je riešenie. Ak ten kontajner neuzavrieme či neohradíme, príde ďalší a po ňom ďalší medveď,“ hovorí Tomáš. 

Medveď v supermarkete

Dnes už nie je raritou ani vidieť medvede spásať obilné alebo kukuričné polia. Keď dnes zavítate do okolia Šútova alebo Veľkej Fatry, možno sa vám naskytne parádny pohľad na medveďa, ako sedí pri poli a vyjedá jačmeň či ovos. „Medveď je tiež len človek – má rád svoj komfort. Ak blízko jeho prirodzeného prostredia premeníme les na úrodnú pôdu a pasienky, bude šťastný, že nemusí chodiť ďaleko, aby uspokojil svoj žalúdok. Pre neho je pole ako pre nás supermarket, všetko má poruke,“ vysvetľuje fotograf.  Z času na čas tak pre hospodársku činnosť blízko lesov vyjedia včelíny alebo, a to sa nestáva často, napadnú dobytok. Medvede totiž nie sú dobrými lovcami, ale s ovcami či kozami si poradiť vedia. 

Hamižne, ako je to nám ľuďom prirodzené, zbierame z voľnej prírody čo najviac lesných čučoriedok, malín či húb, na ktorých si rady pochutnávajú aj medvede. Preto sa vydávajú do dolín bližšie k ľuďom, potrebujú nájsť náhradný zdroj potravy. Prazvláštnym spôsobom lovu zase narúšame ich sociálnu štruktúru. Aj napriek tomu, že je medveď chráneným druhom už takmer sto rokov, existujú prípady, keď odstrel medveďa povoľuje ministerská výnimka. Ročne takých vydá desiatky. 

Sto alebo tristo kíl? To je otázka

Loviť pritom nie je dovolené medvede s hmotnosťou viac ako sto kilogramov, aby sa v prírode zachovali väčšie dominantné samce. Tie zohrávajú dôležitú úlohu v regulácii medvedej populácie. Respektíve – zohrávali. „Ale kto by chcel strieľať po stokilovom medveďovi, keď môže mať v hľadáčiku tristokilového, však?“ pýta sa Tomáš. Lesoochranárske zoskupenie VLK vstupuje do správnych konaní týkajúcich sa udeľovania výnimiek na odstrel medveďov už od roku 2003. Mnohé povolenia na odstrel dala táto organizácia preskúmať dokonca aj súdom. A výsledok? Množstvo rozhodnutí bolo podľa súdu v rozpore so zákonom. Z VLK-om získaných poznatkov vyplynulo, že „strieľanie medveďov, tak ako sa na Slovensku uskutočňuje, problémy konfliktov s medveďmi nerieši, ale v časti prípadov dokonca vytvára“.

Množstvo obrovských dominantných samcov, ktorí prerieďovali vlastnú populáciu pozabíjaním mláďat, ktoré neboli ich, už sotva kde nájdeme. Ich populácia je značne degradovaná. Možno aj to je dôvodom, prečo sa rodí a prežíva toľko mladých medveďov. No a keď k tomu pridáme dosť potravy, ku ktorej sa dostanú ľudským rozpínaním sa a ľahostajnosťou, je jasné, že sa im veľmi dobre darí. Je na nás, aby sme sa aj v tomto prípade začali správať tak, aby sme sa konfliktom s majestátnym zvieraťom vyhli, a aby pre nás nemuseli zbytočne zomierať.