ZOO Bratislava - príspevková organizácia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

Bratislava
 

Ako vedia kam majú ísť

Základným biologickým princípom života každého živého organizmu je prežiť a rozmnožiť sa. Tému rozmnožovania si nateraz odpustíme a venujme sa tej úplne zásadnej, prežitiu. Ako však prežiť v prostredí plnom fyzických prekážok, číhajúcich nástrah a predátorov a ešte si pritom aj zadovážiť potravu? V živočíšnej ríši funguje bohaté množstvo spôsobov navigácie v priestore na malej aj veľkej škále, tak si poďme predstaviť niektoré z nich.

 

Princíp “bielej palice”

Biela palica je veľmi šikovný výmysel. Pomáha zorientovať sa nevidiacim a slabozrakým v spleti rôznych nástrah prostredia, ktoré stále sa meniaci svet okolo nás prináša. Možno ste netušili, že princíp “bielej palice”, teda niečoho, čo jednoducho vystrčíte pred seba pre lepšiu orientáciu, nie je v prírode vôbec ojedinelý. Rozdiel je len v tom, že túto pomôcku nedržia v končatinách, ale majú ju napríklad na hlave. Spomínate si ešte na krta hviezdonosého, hviezdu článku o nevidiacich v ríši zvierat? Ten mal tých palíc, teda kožovitých výbežkov na ňufáku,  na skúmanie prostredia rovno niekoľko. Takou “bielou palicou” môžu byť aj tykadlá. U stonožiek, kôrovcov a hmyzu sú vybavené veľkým množstvom zmyslových chĺpkov, pomocou ktorých zbierajú z okolitého prostredia dôležité informácie. Neustály pohyb dlhých tykadiel sem a tam je pre nich kľúčový pri neustálom skúmaní okolitého prostredia. U cicavcov zastávajú podobnú úlohu tzv. sínusové fúzy alebo vibrisy. Sú dlhé a silné a nájdeme ich hlavne na ňufáku. Cicavce týmito fúzami testujú kvalitu prostredia, v ktorom sa musia pohybovať, no najčastejšie slúžia na vyhľadávanie potravy. Tieto hmatové chlpy majú veľký význam hlavne u vodných živočíchov ako sú vydry či tulene, ktorým pomáhajú nasledovať vlnenie vo vode zanechané plávajúcimi rybami. Dokážu tiež vďaka nim vyhodnotiť zmeny prostredia ako je napríklad rýchlosť prúdenia.

 

 

 

 

 

 

 

Dlhé a silné chlpy na ňufáku myši slúžia na preskúmanie bezprostredného okolia. Zdroj: www.news.berkeley.edu

Postranná čiara

Vo vode ešte chvíľu zostaneme, pretože nespomenúť unikátny spôsob orientácie u rýb by bola veľká škoda. Počuli ste už niekedy o postrannej čiare? Ide o špeciálny mechanorecepčný zmyslový orgán šitý rybám presne na mieru. Systém pórov uložených v línii pozdĺž tela smerujúci k hlave zaznamenáva nielen polohu tela živočícha, ale aj polohu koristi či nepriateľa. Detekuje nielen pohyb, ale aj vibrácie a zmeny tlaku. Postrannú čiaru však nájdeme okrem rýb aj u iných vodných stavovcov vrátane žralokov a lariev obojživelníkov.

 

 

 

 

 

 

 

Ryby majú vyvinutý unikátny systém na vyhodnocovanie podnetov v prostredí, tzv. postrannú čiaru. Zdroj: www.posidoniaecosports.com

Načúvanie ozveny

Zaujímali ste sa niekedy, ako dokážu loviť netopiere tak drobnú korisť, akou je hmyz? A ešte k tomu v noci? Tieto obratné lietajúce cicavce majú síce dobrý zrak, no pri love ho veľmi nevyužívajú. Namiesto toho sa spoliehajú na unikátny typ navigácie, tzv. echolokáciu. Jednoducho vysielajú v pravidelných intervaloch vysokofrekvenčné zvukové signály. Tie sa odrážajú od okolitých predmetov, vďaka čomu dokážu netopiere určiť nielen vzdialenosť, ale aj polohu rôznych prekážok alebo tak veľmi dôležitej koristi. Echolokácia však nepomáha len na súši. Jej využívaním sú dobre známe aj delfíny. No vedeli ste, že princíp načúvania ozvien využíva aj juhoamerický vták guačaro jaskynný (Steatornis caripensis)? Využívanie echolokácie je u vtákov skôr výnimka, no pre guačara obývajúceho tmavé jaskyne je dokonalým pomocníkom.

 

 

 

 

 

 

 

Netopier sa orientuje pomocou echolokácie. Vysiela zvukové signály, ktoré sa odrazia od hmyzu ako ozvena späť k netopierovi, vďaka čomu vie svoju korisť presne zamieriť. Zdroj: Drew Rendall, Q&A: Cognitive ethology – inside the minds of other species

Putovanie vo veľkom

Azda najčastejšie si však v téme navigácie v ríši zvierat kladieme otázku, ako je možné, že niekoľkotisícové skupiny migrujúcich zvierat vedia presne kam a kedy majú ísť. Či už ide o presun niekoľkotisícových stád kopytníkov, kŕdle vtákov odlietajúcich na zimoviská či hniezdiská, alebo putovanie veľrýb v oceánskych vodách a tiež mnohé iné. Ako vedia, kam smerovať a kedy svoju cestu začať? Prekonať tisíce kilometrov im pomáha poloha slnka, citlivosť na magnetické polia zeme, pachové stopy alebo rôzne vizuálne orientačné body. Mnohé vtáky sa orientujú podľa rázu krajiny, no takéto prvky využívajú pri návrate do hniezd aj mnohé osy a včely. Načasovanie býva rôzne, no vo všeobecnosti prichádza s meniacim sa ročným obdobím a s ním súvisejúcimi zmenami klímy a podmienkami prostredia.

 

 

 

 

 

 

 

Husi migrujú v dobre známych formáciách v tvare písmena V. Zdroj: www.tes.com

Svet, v ktorom žijeme sa neustále mení. Mnohé z týchto zmien má na svedomí človek svojou neustálou činnosťou, technologickým pokrokom, snahou pretvárať svet okolo seba. Nanešťastie však zabúdame, že vo svete nie sme sami. Na našej planéte s nami žije obrovské množstvo živočíšnych a rastlinných druhov, ktorým práve takáto ľudská aktivita stavia do ich cesty ďalšie, častokrát neprekonateľné prekážky. Stavba diaľnice bez migračných koridorov pomôže človeku, no mnohým iným druhom znemožní ich putovanie za potravou či potenciálnym partnerom. Slnko odrážajúce sa od množstva solárnych panelov mätie hmyz podobnosťou s vodnou hladinou, na ktorú mnohé druhy kladú vajíčka. Využívanie niektorých pesticídov môže zase znemožniť schopnosť navigácie včiel. Takýchto príkladov je mnoho a je len na nás či ako spoločnosť obstojíme z dlhodobého hľadiska v tom zásadnom pre zachovanie biodiverzity a rovnováhy, v ochrane životného prostredia.

 

Tento článok bol publikovaný v časopise DÚHA – sociálny časopis pre nevidiacich a slabozrakých občanov, autorka: Katarína Gregušová, lektorka vzdelávania ZOO Bratislava

Späť



Vyhľadávanie



tlačidlo vstupenky online